In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 17

,,Prečo mi to hovoríš?" Zopakoval som otázku, na ktorú som sa pýtal niekoľko minút dozadu, nad čím sa Harry pousmial a pokrútil hlavou.

,,Pretože sa milý Louis, pozeráš na chlapca zo šibenice."

Zašepkal, nač som neveriacky pokrútil hlavou, presne tak ako on pred chvíľou a jedným rýchlym pohybom sa vyšvihol na nohy. Nevedel som, čo mám v pláne, či skočím, alebo to risknem skrz dvere, pred ktorými je viac ako len isté, že stojí Harryho trojhlavý pes.

,,Louis..." Odmlčal sa a zdvihol pohľad mojim smerom.

,,Sadni si a nevymýšľaj!" Dokončil nahnevane a takisto ako aj ja sa postavil na nohy, aby mohol moje trasúce sa telo, posadiť na pôvodné miesto. Bez sebe menších protestov som sa radšej posadil a plný úžasu i strachu som sledoval chlapa pred sebou, ktorý sa otočil mne chrbtom, aby mohol zavolať na svojho psa.

Keď sa tak stalo s menším úsmevom sa otočil na mňa a hlavou pokrútil zo strany na stranu tak prudko až sa ozvalo hlasité zapukanie.

,,Nemôžeš byť nesmrteľný." Skonštatoval som naposledy, pred tým ako Harry opätovne pokrútil hlavou akoby to očakával a oči, ktoré doteraz držal otvorené a uprené smerom ku mne, privrel. Nevedel som čo od neho očakávať a tak som len sledoval, ako prechádza svojimi potetovanými rukami prechádzal po leme trička.

,,To hovoríte všetci." Zasmial sa Harry a po prvý krát odkedy privrel svoje oči, ich otvoril, premiestňujúc ich na mňa. V okamihu, ako som sa do nich pozrel a chcel tam nájsť aspoň kúsok zelene, ktorá by ma upokojovala, som zamrzol v pohybe, sledujúc temnotu, ktorá pohltila celé jeho dúhovky a spolu s nimi i bielka.

Sledovali ma oči démona v tele anjela. Nevedel som, ako reagovať a tak len vystrašene držiac svoje kolená si pri hrudi, som čakal čo urobí. Netrvalo dlho a Harrymu sa na tvári rozlial úsmev, presne ten, ktorým ma privítal hneď prvý deň, za čo som bol viac než rád do kým sa okolím neozval jeho smiech.

Nechápavo som nakrčil svoje obočie, nač sa Harry uchechtol a bez jediného slova sa presunul za mňa.

,,Vieš Louis, mohol by som ti ľahko vykrútiť krk a vyhovoriť sa u Pavora, že som stratil nervy." Začal svoj monológ zatiaľ čo sa mi cez rameno nakláňal k uchu. Otriasol som svojim telom a privrel oči dúfajúc, že tento Harry odíde a nahradí ho ten menej strašidelný. Ten čo mi hovoril príbeh, ten chlapec zo šibenice.

,,Ale povedz mi, kde by som našiel takého bojka ako si ty? Ty si priam zlatou baňou pre tvora, ktorý sa živí na strachu ostatných." Zasmial sa a svojimi rukami sa zaprel o moje ramena. Nevedel som čo malo toto jeho gesto znamenať a to až do momentu, kedy na ne zatlačil viac a donútil ma tak doľahnúť bruchom na moje vlastné kolená.

Nebudem klamať bolelo to, ale strach, ktorý prechádzal mojim telom bol silnejší a tak hravo zakrýval bolesť. Keď si Harry všimol, že to so mnou očividne nič nerobí, ani na moment nezaváhal a moje telo vyzdvihol do stoja.

Pre neho to očividne nebolo nič nové, keďže jeho pohyby boli plynulé a isté, akoby presne toto isté cvičil na každom jednom človekovi, ktorého tu kedy mal.

,,Bojíš sa aj takej banality, ako je tma, či pavúk." Zasmial sa Harry a hlavou sa obrátil k psovi, ktorý po kývnutí Harryho ruky, prešiel k dverám. Jeho obrovské telo pokryté čiernou srsťou zatarasilo východ v okamihu sekundy .

,,Bojíš sa cudzích dotykov." Vydýchol a následne svojou rukou prešiel po tej moje, od zápästia až ku ramenu, kde bez jediného slova prešiel svojimi bruškami prstov a následne ma na dané miesto uštipol.

Potichu som sykol bolesťou, neustále stojac Harrymu chrbtom, keď v tom si ma otočil k sebe, prezerajúc si ma ešte stále čiernymi dúhovkami. Snažil som sa skryť strach, ktorý mnou prechádzal v podobe menších otrasov, čo sa mi moc nedarilo, nač sa Harry uškrnul a pokrútil hlavou.

Kučery, ktoré sa mu doteraz tiahli okolo tváre, sa vďaka vetru oddialili od jeho krku, ktorý zdobilo, akési tetovanie. Už na prvý pohľad sa zdalo byť iné od všetkých ostatných, ktoré zdobili jeho telo. Niečo vo vnútri mňa mi hovorilo, že sa mám na to spýtať a aj som vážne chcel, ale prerušil ma ráznym pohybom ruky, ktorým si aj navrátil vlasy na pôvodné miesto. Presne tak, aby zakryl tetovanie v tvare akejsi hviezdy, podobnej pentagramu.

Ani som nestihol zaregistrovať čo sa deje a Harry svojim nosom prešiel cez moje odhalené rameno až ku kľúčnej kosti, kde sa pozastavil, aby sa mohol zhlboka nadýchnuť.

,,Ten tvoj strach." Zamrnčal a slastne si povzdychol, aby sa mohol odtiahnuť od môjho tela, ktoré sa triaslo viac ako ratlík. Nevedel som to zastaviť, jediné pozitívum na tom všetkom bolo to, že som sa ešte stále držal na nohách.

,,Povedz mi, bojíš sa aj mňa?" Zasmial sa keď rukou prešiel ku tričku, ktoré bolo vďaka jeho počinom pokrkvané a miestami natrhnuté, aby tak odhaľovalo aspoň kúsok mojej pokožky, pokrytú zimomriavkami.

Netrvalo dlho a keď si všimol, že odpovedi sa očividne nedočká za tričko mnou dva razy potriasol, akoby ma chcel varovať. Však aj cez toto som sa nevedel prehovoriť k tomu, aby som otvoril ústa a vyslovil pozitívnu odpoveď.

Harrymu ako sa zdá došli nervy, keďže zavrčal a svojimi čiernymi dúhovkami si ma naposledy prezrel pred tým ako sa zhlboka nadýchol, odhadzujúc moje roztasené telo dva metre dozadu. Nevnímal som to, ako dlho som letel alebo dokonca bolesť, ktorú náraz do okna spôsobil. Nie.

Jediné čo som vnímal boli Harryho kroky, ktoré sa približovali ku mne a zvuk rozbíjajúceho sa zrkadla, ktorého črepy sa spolu so mnou zosunuli k zemi.

,,Tak odpovieš?" Zavrčal mi Harry pri uchu, keď sa ku mne sklonil a za vlasy moju hlavu natočil k nemu. Z môjho hrdla sa vydralo čosi ako zvierací rev, keď za ne zatiahol silnejšie, nútiac ma tak, aby som sa pokúsil vo svojom okolí nájsť niečo, čím by som sa zbavil nie len Harryho ruky, či bolesti, ale aj jeho samého.

Prstami som prechádzal po zemi, keď v tom som sa dotkol črepu, ktorého ostrie mi rozrezalo pokožku na malíčku. Ignorujúc menšie pichanie v rane som sklo ohmatal, aby som zistil asi aké je veľké, pred tým ako som ho zobral do ruky.

Naposledy som sa pozrel do očí samotného nasledovníka rímskeho boha strachu, pred tým ako som vydýchol a rukou, v ktorej som držal kus skla sa ohnal po jeho bruchu. Očakával som čokoľvek, že sa vyhne a vlepí mi facku, alebo že ho to len jemne oškrie, ale v okamihu ako sa špic skla zabodol do jeho brucha a on pustil moje vlasy, padajúc k zemi naproti mne, som svojho činu úprimne ľutoval.

Harry z posledných síl natočil hlavu mojim smerom a napokon k črepu, ktorý mu trčal z brucha pred tým ako zaklipkal očami. Presne tými čiernymi očami, ktoré sa v behu sekundy zmenili opäť na zelené, plné prekvapenia a bolesti.

Čo som to spravil?

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

nová kapitola po dlhšej dobe. Dúfam, že sa páči, každopádne ešte stále som mimo, čiže neočakávajte nejakú extra dokonalú časť.

Som veľmi rada za každého jedného človeka, ktorý mi či už komentoval alebo si len prečítal môj príbeh, keďže sa takto pomaly ale isto blížime k 600 votes...

MILUJEM VÁS za to že ste <3

Vote&Comment&Opinion

Curly