In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 1

,,Ale je! Mami, pozri sa!" ozýval sa mi v hlave hlas mňa za mlada, keď som sa snažil presvedčiť mamu o tom, že mi pod posteľou naozaj žijú príšery s veľkými zelenými očami. Ona mi však ako každá matka neverila a poslala ma spať s plyšovým mackom, za ktorým som sa skrýval každú noc.

Pre tentokrát som však zostal stáť na mieste, kde sme sa ešte pred chvíľou hádali s mamou. O chvíľu na to, ako sa mi otočila chrbtom, prešla cez prah dverí a zabuchla ich za sebou. Nechávajúc ma tak v úplnej tme, ktorá v mojej malej izbičke panovala.

Na chvíľu som tam len tak stál, neschopný pohybu, a to až do kým som nezačul menšie zašuchotanie spoza môjho chrbta. Vystrašene som sa otočil a rýchlo si to namieril k posteli, kde som sa dokázal pred strašidlami skryť.

Bežal som ako o život a pri poslednom metri som už aj vyskakoval dúfajúc, že dopadnem do mäkkého. Však skôr, ako sa tak stalo, som okolo svojej nohy pocítil chladný dotyk čejsi ruky. Vykríkol som, ale to ma už ruka tiahla pod posteľ.

,,Mami!" kričal som snažiac sa dostať zo zovretí príšery späť na posteľ.

Mykal som sebou až tak silno, že sa mi chladný kov, ktorý ma držal na posteli, zaryl do pokožky, načo som bolestne zakvílil. Aj cez to všetko som sa naďalej hmýril v snahe dostať sa z pút. A to až do momentu, kedy som neotvoril svoje modré oči a nevšimol si tak okolitého prostredia. V danej chvíli som doslova stuhol. Nevedel som, či sa ešte vôbec dokážem pohnúť. Vlastne... vlastne som ani nevedel, či sa pohnúť chcem.

Šero, ktoré naokolo panovalo, by mi bolo aj zahmlilo zrak. To by však nemohli byť vidno siluety obrovských stromov, ktoré boli všade vôkol mňa. Vystrašene som sa poobzeral po okolí a napokon som svoj pohľad presmeroval na seba. Bol som oblečený tak isto ako aj včera, keď som šiel z práce. Až na ten rozdiel, že oblečenie, ktoré som mal na sebe, bolo pokrčené viac ako obvykle.

,,H-haló?" zakoktal som sa dúfajúc, že sa objaví ten, ktorý ma k tejto staromódnej posteli s nebesami pripútal. O chvíľu na to sa celým okolím ozval strašidelne hlboký smiech, po ktorom nasledovalo zavytie vlka spoza môjho chrbta.

Vystrašene som sebou mykol a hlavu vykrútil dozadu, načo som uvidel zas a zaraz les. Však pre tentokrát aj so siluetou akéhosi zvieraťa, ktorá medzi stromami zanikala. Stvorenie sa po štyroch približovalo bližšie a bližšie ku mne. Až nakoniec stálo ani nie dva metre od postele.

Bol to vlk. Vlk s bielou srsťou, ktorá žiarila v tme. Stvorenie s machovo zelenými očami a vycerenými zubami, ktoré by ma mohli v mihu sekundy roztrhať.

Oči sa mi v danom momente rozšírili a prinútili tak moje telo, aby sebou začalo mykať v snahe dostať sa z pút. Opätovne neúspešne.

Zviera sa medzitým neustále približovalo, až napokon stálo meter od postele. Celý som znehybnel, keď v tom sa ozvalo ďalšie zavytie a spolu s ním sa vlk aj napriahol, aby mohol preskočiť železnú konštrukciu postele.

Skríkol som na celý les a privrel oči. Hlavu som roztrasene otočil do boku s jediným zámerom. A to nepozerať sa na to krvilačné stvorenie. Zacítil som menší tlak na konštrukcii čo znamenalo, že sa jej zviera dotklo. Viečka som k sebe stisol silnejšie ako doteraz a dal tak priestor kvapke slzy, aby sa skotúľala po mojom líčku.

Čakal som, kedy na mňa a posteľ konečne dopadne celá váha chlpatého zvieraťa. A to až tak dlho, že ma to prinútilo otvoriť oči a pozrieť sa tak na stvorenie, ktoré sa hornými končatinami opieralo o konštrukciu týčiacu sa mi asi tak meter nad hlavou.

Nechápavo som sa pozeral do zelených očí, ktorých machovo zelená farba ma ako prvá upútala aj v očiach vlka. Vlka, ktorý pred chvíľou stál na mieste kučeravého muža, pripravený ma roztrhať na kúsky.

,,To ti teda trvalo," odfrkol si neznámy a jednou rukou si vošiel medzi pramienky jeho na pohľad jemných vlasov.

Len som tam ležal, neschopný pohybu, pozorujúc muža, ktorý sa nado mnou skláňal.

,,Ani si nevidel to, ako som sa úžasne v skoku premenil z vlka na človeka. Poviem ti, je to bomba," zamrmlal a vyrovnal sa tak, aby sa mohol oprieť o konštrukciu lakťami. Iba tak tam stál a opieral sa, zatiaľ čo ja som sa triasol ako osika, pripútaný k posteli v strede lesa.

,,Nemáš jazyk? Nepamätám sa, že by som ti ho vyrezával," zamračil sa muž, keď sa opäť otočil mojím smerom. Ibaže ja som bol aj naďalej ticho.

,,Niečo sa ťa pýtam!" zhúkol na celý les, načo mnou trhlo. Pomaly sa opäť začal nakláňať k môjmu vystrašenému telíčku. Čím bližšie ku mne bol, tým som mal väčší pocit, že sa tma naokolo mňa zväčšuje.

,,M-mám," vykoktal som, pohľadom tikajúc z jeho zelených očí, ktoré som mohol uzrieť i na tom krvilačnom stvorení, na úškrn, ktorý zdobil jeho bezchybnú tvár.
Vlk však zmizol a nahradil ho muž, ktorý mi úprimne spôsoboval omnoho väčší strach ako samotný vlk.

Kučeravec sa natešene odtiahol a obzrel sa okolo seba, prechádzajúc si bruškami prstov po ostro rezanej čeľusti. Z ničoho nič sa usmial a opäť sa otočil mojím smerom.

,,Ako sa ti páči moja výzdoba?" zasmial sa a rukou ukázal kamsi medzi stromy. Zmätene som nakrčil obočie a poobzeral sa naokolo. Nič viac len stromy, hmla a mach, ktorého vlhkosť mi udierala do nosa. Chvíľu bolo ticho, no prerušilo ho hlasité zavrčanie z mužovej strany. Automaticky som sa vystrašene prikrčil.

,,P-pekná," zašepkal som. Do uší mi udrel hlasitý, ale za to hlboký smiech kučeravého muža, ktorý sa znovu oprel o posteľ.

,,Neklam mi, Louis," odvetil úplne pokojne a odrazil sa od konštrukcie, aby sa tak mohol pár krokmi dostať pri jej bok. Potešene sa usmial, keď si všimol, že sa celý trasiem a jednu zo svojich rúk natiahol ku môjmu zápästiu, ktoré ešte stále zvieral ťažký kov.

,,N-neklamem," odporoval som, celý sa trasúc zo studeného dotyku, ktorý mi vytváral na celučičkom tele zimomriavky. Pomaly, ale za to precízne, prešiel po každej jednej ryhe, ktorá sa na starších putách objavila.

,,Klameš. Príde ti to strašidelné," protirečil mi a aj naďalej sa hral s putami. Pre tentokrát však s retiazkou, ktorá držala pri sebe dva kovové kruhy. Nechápavo som sa na neho pozeral neschopný pohybu, zhlboka dýchajúc.

,,Je to iba sen," zašepkal som si napokon sám pre seba a privrel oči. Zhlboka som sa nadýchol a rukou, s ktorou sa muž hral, som mykol tak silno, až sa mi do pokožky zarylo jedno z pút. Zaskučal som bolesťou, nechápavo sa pozerajúc na kučeravého muža. Ten sa len uchechtol a špičkou ukazováčika prešiel po pramienku krvi, ktorého zdroj bol kdesi pod putami.

Prečo som sa nezobudil?

,,Vy smrteľníci ste tak blbí. Opakujem to už po piate. Toto nie je sen, do Plutovho kotla!" vykríkol. Jeho dlhé prsty sa v okamihu obtočili okolo retiazky pút mykajúc ňou do strany.

,,Toto je realita, tvoja nočná mora," zašepkal mi blízko tváre. Jemne som nakrčil nos a vystrašene privrel oči. Hlavu, ktorú som doteraz držal rovno, som otočil na bok tak, aby som sa na to kučeravé monštrum nemusel pozerať.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte, 👋

takže rozhodla som sa, že časti budú pridávané každý deň (okrem víkendu, kedy ich budem písať).  😏😅

Dúfam, že sa páčilo, páči a aj bude páčiť. 😱😍

Čo si o tom zatiaľ myslíte? 😉✍

Vote&Comment&Opinion 🌟💬

Curly✍