In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 16

,,Bojíš sa mňa?" Opýtal sa a za pomoci kerberosa, ktorý moje postavenie o niečo znížil, sa naklonil skrz moje vlastné plece, aby mi videl do očí.

,,Á-áno." Vydýchol som všetok vzduch, ktorý sa mi za tú dobu nahromadil v pľúcach a sklopil pohľad k zemi, niekoľko metrov podo mnou.

Chvíľu bolo ticho, do kým sa ho Harry nerozhodol prerušiť a to hlasitým písknutím, ktorým poručil psovi, aby ma postavil na svoje vlastné nohy. Ten tak bez jediných okolkov urobil a postavil ma ihneď pred Harryho. Hoci som sa mu nepozeral do tváre videl som jeho nevkusné topánky, ktoré sa v slnečných lúčoch leskli aj cez vrstvu prachu, ktorá sa na nich usadila.

,,Čo takto si pohovoriť?" Ozval sa Harry a prerušil tak ticho, ktoré medzi nami panovalo, nač som sa prinútil zdvihnúť pohľad od jeho topánok a presunúť ho do machovo-zelených očí človeka naproti mne. Pre tentokrát som v nich nevidel žiaden hnev či chtíč, ako pred tým.

Len som prikývol a pohľad opäť zabodol do zeme, v snahe maskovať moje trasúce sa ruky po tom čo som sa pozrel do jeho tváre.

,,Pozri sa na mňa!" Prikázal mi, nač som tak radšej rýchlo urobil a pozrel sa na človeka, ktorý pre tentokrát už držal v rukách dve deky jednu červenej a druhú čiernej farby. Zmätene som nadvihol obočie, však v okamihu ako naznačil to svoje abraka-dabra som pochopil, že proste stačilo lusknúť prstami.

,,Takže poviem ti jeden príbeh." Oznámil mi po tom čo roztiahol červenú deku na studené kachličky, ktoré i cez vrstvu látky chladili moje pozadie a ihneď na to sa posadil i on vedľa mňa.

Len som prikývol a pokrčil svoje nohy v kolenách tak, aby som sa o ne mohol oprieť lakťami a uvoľniť tak nie len svoje stuhnuté svalstvo ale aj myseľ, v ktorej doteraz kolovalo množstvo otázok, dúfajúc, že mi aspoň na nejaké odpovie.

,,Dobre sa usaď, bude to na dlhšie." Oznámil mi a sám si ľahol na deku, pozorujúc nebo nad sebou, na ktorom už zapadalo slnko a oznamovalo tak, že nadchádza časť dňa, ktorá odhalí hviezdy, alebo ako tomu hovorím ja, svätožiare anjelov, ktorí ešte nikoho nechránia. Škoda, že sa ani jeden z nich nerozhodol prísť za mnou a zbaviť ma utrpenia, ktoré mi kučeravec po mojej pravici spôsobil.

,,Takže kde bolo tam bolo..." Začal, však prerušil ho môj smiech. Nechápavo otočil svoju hlavu mojim smerom a nadvihol obočie, akoby mi naznačoval, že väčšieho blbca ako som ja v živote nevidel.

,,Väčšie klišé si vymyslieť nedokázal?" Nadvihol som obočie pre tentokrát ja, nač Harry pokrútil hlavou a s tichým prepáč, ktoré skĺzlo z jeho pier, hlavu otočil opäť smerom k zapadajúcemu slnku.

,,Dobre, takže..." Zamrmlal a na chvíľu sa odmlčal, akoby rozmýšľal nad tým ako začne svoj príbeh.

,,Niekoľko tisícročí dozadu svetu vládli Bohovia. Bytosti, ktorých sila presahovala hranice všetkého živého vo vesmíre, ak teda nerátam množstvo menších Bôžikov, ktorý ak by sa spojili, dokázali by poraziť nanajvýš tak jedného z tých hlavných. Boli to rímsky Bohovia, o ktorých si už mohol začuť v niektorých príbehoch." Vydýchol a rukou si prešiel skrz vlasy. Len som jemne prikývol a i keď som vedel, že ma nevidí som hlavou mykol do strany, na znak toho, že má pokračovať.

,,Ako som už povedal bolo tu aj množstvo menších Bôžikov, ako napríklad Pavor, teda Boh strachu, o ktorom ti poviem viac. Presne tento Bôžik získaval silu zo strachu iných, či už zvierat alebo ľudí, ktorí obývali planétu Zem. Však jeho moc sa začala postupne vymykať z pod kontroly." Prerušil svoj monológ, aby sa mohol otočiť mojím smerom a presvedčiť sa tak, že poslúcham. Keď sa tak stalo opäť sa mi otočil chrbtom a pokračoval.

,,Vyhľadával malé mestečká, na ktoré hlavní z Bohov nedávali veľký pozor a začal šíriť strach v podobe strašidiel, ktoré mu jeho moc dala možnosť vytvoriť. Duchovia, kostlivci, rôzny mutanti, ktorých pre neho nebolo nikdy dosť. Hoci to bol len výplod jeho fantázie, ľuďom to vytváralo zimomriavky po tele a nočné mory, ktorých sa nedalo zbaviť." Uchechtol sa a posadil sa tak, aby mal na mňa čo najlepší výhľad.

,,My, ľudia sme boli vždy tak blbí a nechali sa ovládať svojím vlastným strachom. Mali sme však šťastie, keďže si to jeden z hlavných Bohov, konkrétne Pluto, Boh podsvetia všimol, že mu skrz infarkty prúdi do podsvetia množstvo mŕtvych. Spolu s jeho bratmi a sestrami sa rozhodol zistiť čo sa deje, čo sa mu napokon aj podarilo a on tak dostal boha Pavora do väznice, z ktorej nebolo úniku." Zhlboka sa nadýchol a svoje ruky natiahol mojim smerom, tak aby sa mi mohol dotknúť lícnych kostí, na ktorých sa ihneď usadila červeň.

,,P-prečo mi to hovoríš?" Spýtal som sa, nač sa mi na konci vety zlomil hlas, čo Harryho očividne potešilo. Bez jediného slova svoje ruky odtiahol od mojej hlavy a pomocou nich sa prisunul bližšie k môjmu trasúcemu sa telíčku.

,,Nechaj ma najprv dohovoriť!" Zavrčal mi do tváre, pri čom privrel svoje oči, akoby sa snažil upokojiť, čo sa mu na moje šťastie po chvíli aj podarilo a on sa odhodlal mi dopovedať svoj príbeh.

,,V dobe kedy sa prevalilo čo Boh Pavor robí, teda niečo okolo 2000 rokov dozadu, bolo na každodennom programe každého mesta niekoľko poprav, či už kvôli krádeži, alebo znásilneniu. Boli to roky, kedy vaše ľudstvo verilo v Ježiša Krista." Oznámil mi, nač som len prikývol na znak toho, že som všetko pochopil a môže pokračovať.

,,A presne v tejto dobe chytila stráž jedného menšieho mestečka vo Francúzsku pätnásťročného chlapca, ktorý sa pokúsil okradnúť miestneho pekára, kvôli tomu aby uživil seba i psíka, ktorého mal. Chlapca o dva dni na to odsúdili a keďže nemal žiadne príbuzné, teda sa o neho nikto nezaujímal, stráže sa vykašľali na zákony a pre svoje vlastné pobavenie chlapca bezmilosrdne obesili." Posledné slová zašepkal, tak že ich nebolo takmer ani počuť.

,,Presne toho momentu, kedy chlapec visel na šibenici, niekde medzi životom a smrťou ho zachránil Pavor a venoval mu ten najvzácnejší dar. Nesmrteľnosť. Ale to len pod podmienkou, že sa stane jeho následníkom, po tom čo ho ostatní z Bohov uväznia, čoho si bol absolútne vedomí. Chlapcovi to prišlo ako dobrý nápad a tak so všetkými požiadavkami i pravidlami súhlasil." Dokončil svoj monológ Harry a otočil sa mojim smerom.

,,Prečo mi to hovoríš?" Zopakoval som otázku, na ktorú som sa pýtal niekoľko minút dozadu, nad čím sa Harry pousmial a pokrútil hlavou.

,,Pretože sa milý Louis, pozeráš na chlapca zo šibenice."

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

takže veľké odhalenie je tu.

Kto to čakal? Vsadím sa, že nikto... toto presne určite nie.

Každopádne dúfam, že sa páčilo a že aj naďalej budete čítať môj príbeh, ktorý ešte ani z ďaleka nekončí.

Ak sa vám teda páčilo tak viete čo máte robiť.

Vote&Comment&Opinion

Curly