In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 28

,,Som rád, že sme sa dohodli." Povedal Jupiter a to boli aj posledné slová, pred tým ako luskol prstami a premiestnil ma tak do chatky, kam som poslal aj svojho psa s Louisom na chrbte.

,,Louis!" Zvreskol som, aby som mu tak dal najavo, že hoci ho nevidím, som tu.

Louis's POV

Počul som kohosi ako kričí moje meno. Podľa hlasu, by som aj povedal, že to je Harry, ale nemohol. On totiž zostal v Londýne, plniac si svoje povinnosti. Poslal svojho psa, aby ma odniesol sem, na miesto odkiaľ niet úniku, už len kvôli nekonečne dlhému lesu v okolí chatky.

Neveriacky som privrel svoje oči, v snahe odohnať slzy. Napokon, keď už som ako tak videl, vďaka slzám, ktoré sa mi skotúľali po líčkach, som kúsok zo žiletky priložil k svojmu zápästiu. V skutku, nájsť takéto ostrie nebolo jednoduché, musel som si ho doslova vydobyť z pevného plastového obalu, celistvej žiletky na holenie.

,,Louis, bože kde si?!" Počul som kohosi za sebou, nač som hlavu otočil ku vchodovým dverám. Čakal som do kým sa v nich niekto objaví, však nikto neprichádzal a tak som sa opäť otočil ku svojej ruke, na ktorej už bolo viditeľných pár pokusov o podrezanie sa v podobe červených škrabancov.

Svoju pravú ruku som natiahol a pozrel sa na škrabance, pred tým ako som žiletku opäť priložil k svojmu zápästiu. Zhlboka som sa nadýchol a povedal si sám pre seba, že toto sú posledné sekundy môjho života a že proste nemôžem byť zbabelec. Jednoducho musím pritlačiť.

,,Louis, bože tu si." Počul som ako si spoza môjho chrbta ktosi vydýchol, na čo som ja už nebral ohľad a so zavretými očami som rukou so žiletkou mykol do strany.

Očakával som nepríjemné štípanie a bolesť, ale to sa nestalo. Jediné čo som cítil na svojom zápästí bol chladný dotyk. Oči som neveriacky otvoril, pozorujúc kučeravú hlavu predo mnou, ako ma vystrašene pozoruje.

,,O čo sa tu sakra snažíš?! Mohol si sa zabiť." Začal mi nadávať, hoci na ňom bolo vidno, že si uľavil. Rukou, v ktorej som ešte stále držal žiletku, potriasol, aby mi tak jednoducho vypadla. Tichunké rinčanie, ktoré spôsobil jej dopad, prerušili moje vzlyky.

Vzlyky, ktoré sa spolu s mojimi koktaním v snahe, Harrymu povedať, že som za každú jednu sekundu s ním rád, miesili v nezrozumiteľné mumlanie, prerušil kučeravec, ktorý si ma bez jediného slova vtiahol do jeho objatia.

,,H-harry ja-ja..." Snažil som sa niečo povedať, ale nešlo to. Moje telo, akoby odmietalo otvoriť tie ústa a v správnom poradí vysloviť hlásky, ktoré by tvorili slovo.

,,Teraz tíško, jasné? Milujem ťa. Milujem ťa. Milujem." Vravel pomedzi krátke prerušenia, mojich vzlykov. Neveriacky som sa od Harryho odtiahol, aby som našiel čosi čo by ma presvedčilo v jeho očiach o tom, že všetko čo doteraz povedal bola pravda. Ale on to tak nechcel. Jednoducho vplietol svoju ruku medzi moje vlasy a pritiahol mi hlavu bližšie k tej svojej.

,,Harry." Vydýchol som, keď som okolo jeho tela omotal aj svoje ruky a všimol si tak škrabancov na mojom zápästí. Teraz, keď som tu, v Harryho objatí, ani si neviem predstaviť, ako veľmi som musel byť zúfalý, ak som bol schopný niečo takéto spraviť.

,,Sľúb mi, že to už nikdy neurobíš." Zašepkal mi takisto zúfalo do ucha a konečne mi dovolil, aby som svoju hlavu premiestnil naproti tej jeho. V jeho očiach sa odrážal smútok, ale i radosť a čo viac úľava. Vážne som to sľúbiť chcel, ale nestihol som, pretože Harry bez jediného ďalšieho slova si pritiahol moje pery k tým svojim.

Bolo to prvý krát kedy sa naši pery spojili a vinníkom nebol nik iný ako kučeravec, ktorého pery aj naďalej chutili po pomarančoch. Oči som slastne privrel a svoje ruky kŕčovito omotal okolo jeho trupu, aby som sa tak uistil, že už nikam nepôjde. Teraz nemôže.

,,Sľúb. Mi. To." Šepkal do mojich pier, zatiaľ čo ma bozkával, akoby to malo byť naposledy. Však to ani zďaleka nebude, pretože hodlám využiť jeho prítomnosti v plnom množstve. Jeho pery, jeho myšlienky a jeho slová, budú odteraz patriť len mne.

Pomedzi menší povzdych som zašepkal tiché "sľubujem" a chtiac, nechtiac som sa odtiahol od Harryho. Ten chvíľu ešte zostal v pozícii neďaleko mojej hlavy s vyšpúlenými perami, do kým si neuvedomil, že ja sa k ďalšiemu bozku nechystám. Nie teraz.

,,Prečo si prišiel?" Môj hlas sa triasol pri každej jednej slabike, zatiaľ čo som pozoroval muža pred sebou, ktorý ma napokon donútil postaviť sa. Keď si všimol, že očividne neustojím ani sekundu bez jeho pomoci, vyzdvihol si ma do náručia a spolu so mnou si to namieril do postele. Samozrejme, že bez odpovede na moju otázku.

Posteľ, ktorá pod ťarchou môjho zúboženého telíčka zavŕzgala o chvíľu na to, zvuk zopakovala, keďže si vedľa mňa ľahol aj Harry, tiahnuc si moje trasúce sa telo k tomu svojmu. Chrbtom som mu narazil do hrudi, čo som sa rozhodol ignorovať a aj naďalej počúval ako Harry zhlboka vydychuje, do kým ticho nepreťal jeho chrapľavý hlas.

,,Prišiel som pretože ťa milujem." Zamrmlal mi do ucha, čo mi takmer ihneď vytvorilo úsmev na tvári. Pochopil som tónu jeho hlasu, ktorý jasne naznačoval tomu, že sa snaží zakryť repliku, ktorú očividne ukradol z nejakého filmu či seriálu. To mi ale v tejto chvíli bolo jedno, bol tu a čo viac len kvôli mne.

Za Harryho pomoci som sa mu otočil tvárou v tvár, pozorujúc ako sa mu na tvári zračil ustarostený výraz. Chvíľu som ho nechápal do kým som si nevšimol pohľad, ktorý nesmeroval nikam inam ako k môjmu poškriabanému zápästiu.

,,Vysvetlíš mi prečo?" Hlas sa mu tak isto ako aj mne triasol, zatiaľ čo s rukou, ktorú zdobili škrabance si opatrne preplietol prsty. Chvíľu bolo ticho, ktoré som prerušil hlasitým povzdychom a tuhšie sa privinul k Harryho hrudi.

,,Potrebujem ťa k životu." Zašepkal som mu do hrude, dúfajúc, že to nezačul ale tichý smiech, ktorý sa niesol miestnosťou ma presvedčil o opaku. Sám pre seba som pokrútil nad situáciou hlavou a chcel sa od Harryho odtiahnuť, ale on to tak očividne nechcel. Prosto si pritiahol moje telo bližšie k tomu svojmu, väzniac ho v zajatí svojich paží.

Hlavu som musel vytočiť dohora, aby som tak aspoň z časti uzrel úsmev, ktorý sa mu rysoval na perách.

,,Takisto ako si ty mne sľúbil, že to už nikdy neurobíš-" Odmlčal sa a ruku mi stisol silnejšie. ,,-takisto ja sľubujem, že ťa nikdy neopustím." Dokončil a trochu svoje objatie oslabil, aby mu tak nerobilo problém pritisnúť svoje pery k tým mojím.

V tomto momente mi v hlave vírili len dve myšlienky.

Prvá bola tá, že slovo, ktoré vyslovil a to konkrétne "nikdy", vyslovil s takou úprimnosťou a láskou v hlase, že ho chcem počúvať odteraz navždy. Nikdy. Nikdy ma neopustí, bude tu so mnou.

A tá druhá? Bola úplne primitívna, ale aj cez to mne vzácna. Moje myšlienky teraz patrili len a len prostému slovíčku nikdy ale i pomarančovej chuti, jeho pier.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

takže nejdem vám tu hovoriť šťastný nový rok, pretože ste to už počuli asi miliónkrát. A nie?

Okej takže okrem toho, neviem prečo, ale som úplne stratená v dátumoch či dňoch, takže som dnes musela použiť kalednár, aby som zistila, že je do prdelky pondelok...

Dúfam, že sa kapitola páčila a že nejaký ten názor zanecháte.

Vote&Comment&Opinion

Curly

A teraz sa ide písať NUMBER 69- nájdete na mojom profile a kto nečíta šupito to checknite :D