In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 10

Odkedy ma Harry zavrel do tejto miestnosti, prepadla ma paranoja, kvôli ktorej som cez noc nemohol ani oka prižmúriť. A to len kvôli obrazcom rôznych príšer, ktoré moja vlastná fantázia vytvárala z tmy. Bolo to tak reálne, až som sa bál čo i len mrknúť, aby som náhodou neskončil v spároch akéhosi monštra.

Nevedel som koľko času ubehlo, ale jedno bolo isté. Bol už deň, keďže sa skrz škáru medzi dverami a zemou drali slnečné lúče. V mihu sekundy však zmizli, akoby slnko ihneď zapadlo. A ja som sa tak raz a zaraz ocitol v tme.

Zvedavo som sa sklonil ku dverám a chcel sa pozrieť, čo slniečku zabránilo dostať sa ku mne. Ibaže ma vyrušilo čosi iné. Čosi, čo som ako inak nečakal a preto som vyľakane nadskočil.
Vyrušila ma tichá a pomalá muzika, ktorej rytmus by ma dokázal po dlhom dni aj uspať. Jediné, čo ma na tomto prekvapilo bol fakt, že sa jej noty ozývali spoza môjho chrbta, teda z temnoty za mnou.

Pomaly som sa vystrel a tak isto pomaly sa aj otočil smerom, odkiaľ sa šírila hudba. Na moje počudovanie tam nebolo nič iné okrem tmy. Už aj som sa chcel naspäť otočiť a rýchlo si preveriť či pred dverami nestojí Harry. No opätovne prerušil moje konanie akýsi svetelný lúč, ukazujúci na malú krabičku.

Chvíľu som na daný predmet len vystrašene hľadel, dúfajúc, že z neho nevyjdú žiadne pavúky. Harry totižto poznal moju slabiny. A ako sa zdalo, hodlal ich využívať proti mne.

Keď sa už dobrú chvíľu nič nedialo rozhodol som sa preveriť to či už kvôli mojej zvedavosti, alebo kvôli strachu. Ten moje vnútro pomaly, ale isto zožieral, vraviac jediné. Je koniec, Louis.

Mal som pocit, akoby ma moje podvedomie desilo viac, ako samotné výjavy v mojom okolí.
Po štvornožky som sa pomaly dostal ani nie meter od krabičky, keď v tom sa s menším buchotom otvorila. Inštinktívne som sa hodil na zem a prikryl si rukami tvár. Ale žiaden efekt to nemalo, keďže z tej veci nič nevyšlo.

Klipkajúc očami som si z tváre chtiac-nechtiac zhodil roztrasené ruky a pomaly sa vrátil do pôvodnej pozícii, v ktorej som pred tým sedel. Keď sa tak stalo, zvedavo som sa nahol cez okraj krabičky. Nakrčil som obočie, pozorujúc, čo sa odohrávalo v jej vnútri.
Jedným slovom nič.

Bolo v nej len niekoľko postavičiek z bábkového divadla a pár šatiek. Mykol som plecami a rozhodol som sa ísť naspäť ku dverám, keďže v samom strede miestnosti som viac ako len zraniteľný.

Otočil som sa hračkám chrbtom a kľakol si na kolená, vydýchavajúc všetko, čo sa stalo. Už, už som sa nakláňal a chcel sa vrátiť po štvornožky ku dverám, keď ma čosi schytilo za rameno. Skôr, ako som sa čo i len stihol obzrieť, ma dané stvorenie bezmilosrdne zrazilo k zemi.

V momente, ako moje telo dopadlo na zem, som sebou začal vystrašene hádzať zo strany na stranu. Dúfal som, že sa takto cudzieho dotyku na ramene zbavím. Čo sa mi neskôr aj podarilo. A hoci ma už nikto nedržal, všetky moje pokusy o postavenie sa zlyhali. A ja som tak raz a zaraz ležal na zemi, tentokrát už so šatkou obmotanou okolo mojich malých zápästí.

,,Zlatíčko... prestaň sa hýbať, dobre?" ozval sa posmešný hlas spoza môjho chrbta. Bez rozmyslenia som sa tam rýchlo aj otočil s jediným úmyslom. A to Harrymu poriadne vynadať. Ibaže on tam nestál. Bolo to akoby tu nikdy nebol. Akoby som sa zviazal sám.

Vystrašene som sa pozrel naspäť ku krabičke. Tá sa pre tentokrát bez hocakej pomoci dala do pohybu a odsunula sa od môjho krútiace sa tela niečo okolo metra. V momente ako daný predmet zastavil som si myslel, že je po všetkom a Harry sa niekde v okolí zjaví. Ale po dôkladnom preverení temno-temnej tmy, som zistil, že sa tak nestalo.

,,Poviem ti rozprávku," oznámil mi Harryho hlas spoza krabičky, za ktorou však nikto nestál. Zmätene som nakrčil obočie, čakajúc, čo sa asi bude diať. Len som tam tak sedel, pozeral sa a snažil sa maskovať otrasy, ktoré prechádzali mojim telom.

,,Bol raz jeden chlapček," začal jemným hlasom. S pootvorenými ústami som sledoval, ako z krabičky pomaly vyšla menšia bábika s hnedými kúskami špagátov namiesto vlasov a modrými gombíkmi namiesto očí. Na svojom telíčku mala pruhované tričko, čím dokonalo stvárňovala moju osobu. A hoci to bolo moja podobizeň, hrala podľa Harryho pravidiel. Podľa pravidiel, ktoré ju nútili nebezpečne rýchlo sa blížiť ku mne.

,,Volal sa Louis," zašveholil mi pri uchu, čím spôsobil, že som sa začal triasť ešte viac ako doteraz.
Sledoval som postavičku vo veľkosti malíčka, ako sa ku mne približuje a to až do doby, kedy som sa pred ňou rozhodol ujsť. Hoc som nemal ako.

Svoje telo som začal pomaly, ale isto posúvať dozadu. Netrvalo dlho a ja som v momente stŕpol na mieste. Presne v tom momente, kedy sa mi na hrudníku neobjavila čiasi váha, konkrétne malej postavičky, ktorá si ma prezerala. Vystrašene som pozoroval, ako sa pozdĺž môjho hrudníka posúvala bližšie a bližšie ku mojej tvári. A to až do kým sa nepostavila na moje rameno a pomocou neho nevyšplhala na moje líce.

,,Bol veľmi pekný a čo viac nevinný. Hm, nevinný. Tak krásne sa to počúva, aj keď to vlastne nie je pravda," zasmial sa Harry, ktorého osobu som za celý ten čas nezahliadol v mojom okolí. Ibaže aj cez to som mal možnosť počuť, ako kráča kdesi v tme.

,,Prečo to nie je pravda? Pretože sa nechal ako lacná štetka ošukať," zamrmlal si sám pre seba, avšak neustále dosť nahlas na to, aby som to počul aj ja.

Okamžite som sa bez zaváhania začal vzpierať voči postavičke, ktorej plyšové nôžky mi prechádzali cez nos.

,,N-nie," vykoktal som zo seba a hlavou začal krútiť zo strany na stranu, aby som sa postavičky zbavil. To samozrejme, že nepomohlo, keďže sa vďaka svojim prstíkom zahákla o môj nos.

,,Nie? Tak prečo si im otvoril svoje ústočká?" spýtal sa ma rečnícku otázku. Nebol som si istý či to myslel vážne, alebo len chcel dodať na efekte psychopata.

Avšak aj cez to som hlavou prestal mykať a zahľadel sa do prázdna. Pociťoval som, ako ma pohlcuje nával zlých spomienok. Ako ma to ťahá do hlbín samotného pekla depresií.
Vystrašene som pozoroval, ako sa čosi pohybuje v temnote. No Harry to nebol. Vedel som to, keďže sa mi jeho hlas ozýval spoza chrbta.

Ako na povel sa postavička pustila môjho nosa a čo najrýchlejšie to šlo sa dostavila k mojim perám. Tie začala aj cez moje protesty otvárať.

,,No tak Louis, dovoľ si otvoriť si ústa. My vieme, že to chceš," ozval sa nekompromisne Harry, pre tentokrát kdesi predo mnou. Uľavene som si povzdychol, keďže som sa uistil, že postava predo mojimi očami nie je nikto iný ako Harry. A hoci som sa jednej z obáv zbavil, stále som musel odolávať tej druhej. Tej druhej, v podobe rúk postavičky, ktoré sa mi snažili otvoriť ústa.

,,Alebo ju radšej otvoríš pre niekoho iného?"
  
A presne s touto otázkou sa z tmy vynoril človek, ktorého oči ma prebodávali skrz na skrz.

Jediné čo ma prekvapilo, bolo to, že to nebol Harry. Ale sám Zayn, ktorý predo mnou stál a pozoroval ma svojimi hnedými očami. Chlapec, ktorý ma zbavil nevinnosti a chute do života. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

takže prepáčte ak táto kapitola nestojí za nič, ale písala som ju ráno okolo 3 hodiny. Navyše keď som to chcela okontrolovať píplo mi upozornenie a čo nasledovalo už všetci poznáme.

Dúfam, že sa páčilo. Ak hej nezabudnite na veci nižšie uvedené.

Vote&Comment&Opinion

Curly