In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 39

,,Loui, ukľudni sa. Chcem teba a aj-" Snažil som sa ho upokojiť, čo sa mi očividne aj podarilo, keďže zdvihol svoju hlávku a svoje modré očička upriamil na mňa.

,,Lunu. Lunu Styles." Zašepkal plačlivým hláskom, drúci moje svedomie.

Louis' s POV

Sedel som mĺkvo na pohovke a pozoroval stenu pred sebou. Televízor, ktorý predo mnou premietal akúsi scénu z animovaného filmu, som ignoroval a aj naďalej som sa nechal unášať tokom myšlienok. Bude to bolieť? Ako dlho ma bude moje zlatíčko ešte trápiť? Prečo-

,,Louis? Poď sa najesť." Počul som Harryho hlas, ako sa nesie celou obývačkou, v ktorej som na pokyn kučeravca sedel. Zakňučal som na znak toho, že sa mi nechce, nač sa v obývačke objavil aj sám zeleno-oký chlapec, ktorého oči ma prebodávali skrz na skrz.

,,,Chápem ťa, že-" Začal ale nedokončil. Nemal ako, keďže mnou začali lomcovať hormóny, nútiac ma tak vypustiť z úst, prvé čo mi prišlo na jazyk.

,,Nemáš ma ako chápať! Ja som sa ti nevystriekal do zadku a neurobil ti dieťa!" Zavrčal som a hlavu natočil mimo obzoru, v ktorom by sa vyskytovala oná nádhera s kučierkami.

,,Ja som to robiť nemusel! To ty si to chcel!" Kričal pre tentokrát už aj on. Hlas sa mu každým jedným slovom klepal, čím ma čiastočne prinútil, otočiť sa mu čelom. Inak povedané, pozrieť sa tak na muža, ktorého som miloval.

,,My sme to chceli." Zašepkal som ublížene smerom k Harrymu, ktorý sa na moje slová nenápadne uškrnul a podišiel bližšie ku mne.

,,My to chceme." Opravil ma tajomne a svojimi perami sa priblížil k tým mojim. Hoci som nestihol zabrániť spojeniu našich pier, čo najrýchlejšie som sa odtiahol, ublížene ho sledujúc.

,,Nemôžeme." Oboznámil som ho s faktom a rukami sa dotkol môjho bruška, kde ešte stále nebolo poznať, že by sa v ňom mohlo nachádzať malé stvorenie. Juno vravela, že bude ako Harry. Bude žiť do kým sa ju nerozhodnú pripraviť o dar nesmrteľnosti samí bohovia. Podľa opisu bohyne, jej narastú kučierky gaštanovej farby a očká sa sfarbia do olivovo-zelenej. Bude presne ako Harry, ako človek, ktorého osoba ma drží pri živote.

,,Kvôli tomu decku nemôžeme nič! Nechápem, ako to tej krave mohlo napadnúť! Zbytočne nám skomplikovala životy." Hneval sa Harry na bohyňu vďaka, ktorej som mal možnosť byť súčasťou zázraku.

Zelené oči môjho priateľa ma aj naďalej pozorovali, od hlavy až po bruško, kde sa na chvíli zastavili.

,,Zbaví ťa toho." Ozval sa potešene a svoju ruku priložil na tú moju, ktorú som ešte stále pridržiaval na povrchu môjho podbruška.

,,Ja ale nechcem." Zašepkal som, nač sa oči môjho priateľa premiestnili ku tým mojim, neveriacky ma pozorujúc. Nevedel som, čo mám od neho očakávať, keďže medzi nami panovalo aj naďalej ticho a to až do doby, kedy si Harry neodfrkol a po prvý krát za celý ten čas, neprehovoril.

,,To nemyslíš vážne." Vyhŕkol a odtiahol sa odo mňa, akoby som mal akúsi nákazlivú chorobu. Omyl, jediné čo som mal, bolo dieťa v mojom brušku, ktorého sa chcel kučeravec zbaviť, akoby sa nič nedialo.

Chcel som čosi povedať, upokojiť ho, že sa budeme mať dobre. Len ja, Harry a Luna, ale on mi na to nedal priestor. Záporne pokrútil hlavou a svojimi krokmi sa priblížil k dverám, ktoré následne otvoril, vychádzajúc von z chatky.

,,Je mi jedno čo hovoríš. Presvedčím ju, aby ťa toho zbavila." A to boli jeho posledné slová, pred tým ako zabuchol dvere a nechal ma samého na JEHO gauči v strede JEHO chatky a s NAŠÍM dieťaťom. Čo sa to preboha stalo?

Ako zmyslov zbavený som pohľadom tikal z dverí na moje bruško, kde sa skrývalo malé zlatíčko, ktorého sa chcel Harry zbaviť. Napadlo mi, že keď sa vráti možno donesie aj Juno, ktorej jeho nápad určite vyhovovať nebude a tak ma spolu s Lunou zachráni.

Touto myšlienkou som sa snažil zahnať slzy, stekajúce mi po lícach, ale i vzlyky, ktorých tóniny zapĺňali miestnosť.

,,Harry!" Zakričal som zúfalo, dúfajúc, že je môj priateľ len za dverami a že keď na neho zakričím tak prosto spoza nich vyjde. Ale on tam nebol. Vždy som dúfal v to, že život nemôže byť až tak zlý, ale čo ak je? Čo ak som predurčený na to, odpykať si všetky tie stáročia plné bolesti a samoty, ktorú na mňa Harry po čase prenesie?

Napokon som si spolu so svojimi ručičkami, neustále držiac na bruchu ľahol na chrbát. Cez slzy, ktoré nie a nie prestať stekať po červenej pokožke mojich líčok, som pozoroval strop nad sebou a to až do okamihu, kedy som váhu viečok nedokázal udržať a prosto sa poddal spánku.

,,Vždy som si myslel, že anjeli majú krídla." Šepkal som s úsmevom na perách k Harrymu, ktorému táto veta taktiež vyčarila úsmev.

,,Anjeli neexistujú Loui." Oplatil mi šepot. Ihneď som zakrútil hlavou a vlepil mu na pery menší bozk. Harry sa pokúsil pridržať naše pery spojené, ale odhodlanie presvedčiť Harryho o tom, že on anjelom je, mi nedalo a ja som sa od neho odtiahol.

,,Tak prečo som potom práve pobozkal anjela?" Zachichotal som sa a rukou zašiel k jeho vláskom, za ktoré som následne aj potiahol. Harry spokojne zamrnčal a krútiac hlavou si to namieril k môjmu brušku.

Pod jeho dotykom som priadol ako taká mačka a užívajúc si jeho starostlivosti, som slastne privrel oči. Až mi napokon telom prešla ostrá bolesť, ktorej pôvod bol v mojom podbrušku. Zasyčal som a donútil sa roztvoriť oči, nač som uzrel to, čo by moje oči najradšej nikdy nevideli.

Harryho ruka sa doslova špárala v mojom podbrušku, úplne ignorujúc moje syčanie, či množstvo krvi, ktorá sa z miesta valila.

,,Harry! Prosím daj tú ruku preč!" Snažil som sa Harryho obmäkčiť, čo sa mi očividne aj darilo, keďže kučeravec zdvihol hlavu od môjho bruška a premiestnil svoj zeleno-oký pohľad mojim smerom. Chvíľu bolo ticho, len tak sme sa na seba pozerali, do kým Harry neotvoril ústa.

,,Prečo by-"

Vystrašene som sa posadil do sedu, hladkajúc sa po bruchu, aby som sa tak ubezpečil, že to bol len sen. Na moje šťastie, som v bruchu dieru nemal, len som teda bol vyrušovaný hlasitým klopkaním odo dverí.

Bez jediného slovka som sa postavil na svoje roztrasené nohy a pozorujúc podlahu pod sebou som sa vydal ku dverám. Z časti uľavene som sa natiahol po kľučke a bez premyslenia ich otvoril dokorán. Ani som sa nepozrel nahor, aby som sa uistil, že je to kučeravec a chcel odísť, keď v tom sa ozvalo chatkou hlasité zabručanie.

Svoj pohľad som zdvihol zo zeme a premiestnil ho na muža vo dverách, ktorý hoci nebol Harry pôsobil na mňa dojmom, že strachu nemá na rozdávanie. Na tvári mu totiž panoval kamenný výraz, zatiaľ čo sebaisto zvieral rúčku noža.

,,Takže ty si ten slávny Louis?" Zachechtal sa muž a usmial sa na mňa úsmevom, hodným diabla.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

nová kapitola. Vážne prepáčte, že ju vydávam až teraz, ale boha keď aj som tom nemala dokončené ani nič a vždy keď som sa na to chcela vrhnúť zapípal mi messenger s nemenovanou skupinou...

Ach jaj.

Takže menšia info. Dnes by mal (dúfajme) vyjsť aj prvý diel Thie of Time, ale taktiež je tu možnosť, že nevyjde. Prepáčte. 

A druhá vec... keďže idem na lyžiarsky a mám otravnú kamarátku, ktorá so mnou chce vyskúšať napísať nejakú Larry One shot... tak sa možno dočkáte aj toho.

Dúfam, že sa kapitola páčila.

Vote&Comment&Opinion

Curly