In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 7

Vystrašene som vypúlil oči, sledujúc nimi Harryho. Ten si bez hocijakého zaváhania prosto sadol na môj hrudník. Chvíľu sa ešte mrvil, čím mi v istých okamihoch zabraňoval v dýchaní. Už, už som si myslel, že nedostatok kyslíku, ktorý mi v danom okamihu prúdil v krvi, ma pošle voňať fialky odspodu, keď v tom si našiel svoje miesto. Očividne sa mu konečne sedelo pohodlne a na moje šťastie to nebolo práve na mojich pľúcach.

,,Čo s tebou urobíme?" povedal pobavene Harry, načo som zdvihol svoj pohľad smerom k nemu. Netrvalo dlho a ja som sa tak stal svedkom úsmevu, ktorého majiteľ by mohol byť sám diabol. Úsmev sa mu totižto tiahol od jedného ucha k druhému uchu, zatiaľ čo jeho biele zuby žiarili v tme ako akési perličky na morskom dne.

,,Máš nejaký nápad?" pozdvihol obočie a sklonil sa ku mne tak blízko, až som mal možnosť ucítiť jeho chladné výdychy na mojich lícach, ktoré nepokrývala lepiaca páska.

Len som nesúhlasne pokrútil hlavou a oči zavrel, aby som sa tak na osobu na mojej hrudi nemusel pozerať. V okamihu, ako som tak urobil, sa celou miestnosťou ozval jeho chrapľavý smiech. Vďaka nemu sa doslova otriasal na mojom hrudníku. Teda sem tam väčšmi pritlačil na miesta určené k prechodu novej dávky kyslíka.

Nechápavo som sa na neho pozrel, ale to sa už na moje šťastie vrátil do pôvodnej pozície. Inak povedané sa konečne vzpriamil a pozeral sa na mňa.

,,Ja by som jeden návrh mal. Ale neviem či sa ti bude páčiť," uškrnul sa. Okamžite som chcel pokrútiť hlavou na znak nesúhlasu. Ale sám dobre viem, že klásť mu hocaký odpor nie je dobrý nápad. Ešte by ma potrestal a to ja nechcem. I keď... už len ležať na tejto posteli, je pre mňa dostatočne veľký trest.

,,Tak čo?" spýtal sa ma pobavene. Odpoveď na jeho otázku mi bola zatiaľ neznáma a tak som sa na neho len pozrel, čosi mrmlúc do pásky na mojich perách.

Neustále som sa totižto rozhodoval či mu odporovať a dať tak najavo svoju nechuť k celej tejto situácii... alebo byť poslušným chlapčekom a nechať sa utýrať k smrti.

Harry sa uškrnul a jednu z jeho rúk, na ktorých i v tme vynikali jeho tetovania, natiahol k môjmu lícu. Najprv pomaly prešiel po okraji, kde sa končila lepiaca páska a nahradzovala ju jemná pokožka bez jediného akné na mojom líci.

Bruškami prstov prechádzal z jednej strany na druhú, akoby sa ma snažil provokovať. Čo sa mu samozrejme, že aj darilo. Každý jeden pohyb jeho prstov vo mne vyvolal dávku strachu a vzrušenia, ktorá mojim telom prechádzala v podobe menších otrasov. Nevedel som čím to je, ale rozhodne sa mi jeho zachádzanie páčilo. Len som si to prosto nedokázal priznať.

Napokon som to nevydržal a do pásky na mojich perách zamrmlal čosi v podobe slova 'prosím'. Ibaže páska dané slovo zdeformovala. Vďaka nej to vyznelo len ako niekoľko náhodných slabík spojených do jedného slova.

,,Takže ty prosíš, hej?" zasmial sa a hlavou sa opäť naklonil k tej mojej. Očividne pochopil, čo som chcel povedať. A hoci som za to bol aj rád, radšej som poddajne privrel oči. V očakávaní na to čo sa stane som len tak ležal a vyčkával. No nič sa na moje udivenie nedialo. Necítil som žiadnu bolesť. Len chladný dych na mojej odhalenej pokožke.

Po dlhšej dobe, kedy som sa konečne odhodlal otvoriť oči, som na svojich perách niečo pocítil. A nie, nebol to tlak, ktorý by vytvárala zlupujúca sa páska. Bol to jemný dotyk, ktorý prechádzal po mojom spodnom vankúšiku.

Moja zvedavosť, ktorá ma hnala do toho, aby som sa pozrel čo oný dotyk zanechávalo, napokon vyhral. Ja som tak svoj pohľad zvedavo presunul zo stropu na Harryho. Na toho Harryho, ktorého hlava sa ešte neustále skláňala ku mne.

Na moje prekvapenie sa nedotýkal mojich pier prstami, ale jazykom, ktorého vlhkosť som si po čase uvedomil, keďže presiakla skrz pásku. A hoci nerád, mal som tak mal možnosť ucítiť, jeho sliny na mojich perách. Blé.

,,Tri, dva..." šepkal mi do pier, čím si odo mňa vyslúžil zmätený pohľad. Však v okamihu, ako vydýchol číslo tri, som pochopil o čo sa jedná. No bolo neskoro. Nemohol som namietať a tak som len vystrašene vypúlil oči.

Harry pásku rýchlo strhol do strany, načo som zmorene vykríkol. Oči som kvôli náhlej bolesti, ktorú páska spôsobila, privrel a potichu zaskučal.

V okamihu, ako páska ležala už kde si na zemi, som sa prehol v chrbte. Tak sakramentsky to bolelo, že som si ani nevšimol Harryho, ktorý sa posunul o čosi bližšie k môjmu krku.

,,Ako vidím, asi si my čítal myšlienky," zachechtal sa a postavil sa z môjho hrudníku. Uľavene som si vydýchol, sledujúc strop, zatiaľ čo som lapal po dychu. Slasť, ktorú mi spôsobovala každá dávka kyslíka sa v okamihu, ako som si všimol, čo Harry robí, vyparila.

,,Č-čo-" chcel som sa ho spýtať, prečo zo seba vyzlieka čierne džínsy. Ibaže bol som v mihu sekundy prerušený hlasitým zavrčaním z jeho strany.

,,Ticho!" skríkol, načo mnou myklo. Len som vystrašene pozoroval Harryho postavu, ktorá sa v tomto momente skláňala k zemi. Obratne si sťahoval svoje nohavice z nôh, pričom sem tam trochu poskočil. Bol som radšej ticho tak, ako mi to Harry nakázal. Avšak to mi vydržalo len do doby, kedy vedľa mňa stál Harry už len v čiernych boxerkách, obopínajúcich jeho nemalú pýchu.

,,P-prosím nie," zašepkal som skľúčene. Ibaže ani to nezabránilo Harrymu, aby podišiel k posteli a pre tentokrát už len v boxerkách si nesadol na môj trup.

Mal som pocit, akoby muž predo mnou bol bezcitný kus šutru. Ja sám som si neodkázal predstaviť osobu, ktorá by niečo takéto spravila. Ktorá by niekoho týrala tým, čo užiera každého jedného z nás. A to konkrétne strachom.

Pre tentokrát sa bez slova natiahol k mojej čeľusti a jednou rukou na ňu zatlačil. Mal som pocit, akoby tento pohyb mal už plne natrénovaný, keďže sa mi ústa samé od seba bez ďalších námietok otvorili. Hoci som sa veľmi snažil odporovať, nešlo to. Prosto som tam len tak neschopný pohybu ležal pod ním, zatiaľ čo on si svojou rukou zašiel pod boxerky.

Jeho čierne vlasy sa v mesačnom svite kvôli množstvu gélu leskli. To bola snáď jediná vec, ktorá ma dokázala uchvátiť v tomto okamihu. Vedel som totižto, že sa blíži čosi zlé. Čosi čo sa nekompromisne rýchlo približovalo a ja som tomu nemal šancu zabrániť.

,,No tak sa na mňa pozri!" skríkol hlas človeka, ktorého čierne vlasy som si doteraz prezeral. Vystrašene, však poslušne som sa pozrel do jeho očí. Na moje prekvapenie z nich nesršalo nič iné ako len pobavenie a hnev. Žiadna známka súcitu, ako som očakával.

,,Teraz budeš, dobrý chlapec a spravíš to čo máš, jasné?" zasmial sa a svojím rozkrokom sa priblížil bližšie k mojím ústam. Tie boli dokorán roztvorené, však nie mojou pomocou.

,,Nie, prosím nie!" šepkal som stále dookola. Roztrasene som sa snažil vymámiť z jeho spárov, no neúspešne. On ma totižto nepočúval a ani nijako inak nevnímal. Robil len to, čo uznal v tomto okamihu za vhodné. A to konkrétne to, že si neustále siahal do boxeriek, akoby sa chcel uistiť, že je jeho rozkrok už plne tvrdý. Plne pripravený na jeho zvrátenú hru.

,,Nie! Nie! Zayn, prosím nie!"

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte, 

nová kapitola. Fúhaaa, neviem čo povedať. Asi len, že ďakujem za nádherných 170 votes na tomto príbehu.

Dúfam, že sa kapitola páčila.

Vote&Comment&Opinion

Curly

Čo hovoríte na Zayna?