In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 26

,,Drž sa." Zašepkal. A to bolo posledné, čo som začul pred tým ako sa pes rozbehol preč. Preč od izby, kde sa to všetko začalo. Preč od človeka, ktorý môj strach premenil na lásku. Lásku k nemu samotnému.

K Harrymu.

Harry's POV (zamilovala som si písať kapitoly z tohto pohľadu)

Odišiel. Pozoroval som svojho verného pomocníka, ako človeka, ktorý prehĺbil moje city jedným pohľadom, odnáša ďaleko do bezpečia.

Mohol som sa na Gladia spoľahnúť, to on bol totiž psom, ktorý ma sprevádzal už i pred popravou. On bol tým, ktorý mi každý deň zlepšil náladu a teraz? Teraz toto miesto prenechal osobe na jeho chrbte, s ktorou si razil cestu pomedzi ľudí, ktorí vďaka hmle, ktorá ich zahalila, nič nevidia.

Sledoval som Louisa, chúliaceho sa na chrbte psa, ktorému Pavor prirobil ďalšie dve hlavy, aby tak vzbudzoval strach. Každou jednou sekundou, som cítil ako zo mňa odchádza kúsok zo mňa. Kúsok toho, čo ma presvedčilo o tom, že s láskou prekonám všetko, i strach.

V okamihu, ako si to Gladium namieril smerom na západ, sa mi stratil z dohľadu. Rukou som si zlomene zašiel do vlasov a otočil sa smerom k posteli, prezerajúc si ju. Stačil jeden pohľad na ňu a pred očami mi prebehla každá jedna spomienka, na Louisa. Na človeka, ktorý tam doteraz spával a trpel zároveň.

Podišiel som k nej a následne sa aj posadil, zabárajúc ruku do vankúša. Zhlboka som sa nadýchol, aby som tak zahnal slzy, ktoré sa mi vkrádali do očí. Nádych, výdych. Opakoval som si stále dookola, akoby som sa mohol udusiť, bez pokynov.

Kde je ten malý zasran?!

Ozval sa mi hlave o chvíľu na to hlas boha, bez ktorého by som bohužiaľ Louisa nespoznal. V okamihu, ako sa mi v hlave ozvalo zavrčanie som sa mykol a postavil sa tak z postele.

,,Utiekol." Vydýchol som, snažiac sa, aby sa mi hlas na konci vety nezlomil. Nemusel som čakať dlho a hlavou sa mi opäť začal ozývať mne tak známy hlas.

Tak prečo ho nehľadáš?!

Skríkol, až mnou trhlo. Rukami som si zašiel do vlasov a sklonil hlavu k zemi. Nebolo tajomstvom, že stačilo zvýšiť hlas a ja som pociťoval viac bolesti, ako kedykoľvek pred tým.

,,Poslal som za nim Gladia." Zaskučal som, keď mi v hlave ťukalo. Hneď ako som toto vyslovil, sa mi hlavou ozval hlasitý smiech.

Myslíš, že ho to psisko nájde? Aj keď má tri hlavy, mozog stále chýba.

Smial sa, zatiaľ čo som sa snažil predýchať bolesť, ktorú jeho hlas spôsoboval, hoci on sám bol odo mňa na tisíce kilometrov ďaleko.

Padaj ho hľadať!

Zavrčal, nač som porazene prikývol a keď som si bol istý, že hlas v mojej hlave utíchol, som si na seba natiahol kabát a vydal sa do denného Londýna. Na moje šťastie som bol tak isto, ako aj Louis s mojim psom zahalený hmlou, takže som sa mohol pokojne dostať skrz ľudí, ktorí obdivovali Londýnsky Tower.

Prechádzal som ulicami a uličkami- presne takými, akou bola tá, kde som stretol Louisa. Snažil som sa, aby som nevyzeral podozrivo v očiach boha a tak sa prehrabával aj v kontajneroch, hoci mi to prišlo nechutné.

Po prehľadaní šiestej uličky, som chcel už aj odísť do ďalšej, ani nie blok odtiaľto, však zastavila ma vysoká postava, predo mnou. Nakrčil som obočie a hlavu o čosi natočil do strany, aby som tak odhalil aspoň kúsok z tváre muža predo mnou.

Sám pre seba som si zamrmlal, keď mu tma aj naďalej zakrývala tvár a podišiel o čosi bližšie. Som nesmrteľný, čo by sa asi tak mohlo stať?