In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 11

Nenávistne a plný strachu som pozoroval človeka s havraními vlasmi, ako sa každým jedným krokom posúval bližšie ku mne. Chvíľu som si myslel, že je to len ilúzia. Ibaže v okamihu, ako stál na dosah ruky a jemne sa ma dotkol, uhol som. Moje zmysly začali okamžite panikáriť. Srdce začalo búšiť trikrát rýchlejšie ako normálne a ruky sa začali potiť. A je to tu zas. Bojím sa.

Chcel som sa postaviť zo zeme a utiecť pred ním ako voľakedy, za čo som schytal väčšinou dvojnásobný trest. To sa mi ale nepodarilo, keďže stačilo jediné nadvihnutie môjho tela a on schytil dlhšie pramienky mojich vlasov. Bez jediného slova a s nahnevaným výrazom v tvári nimi šklbol smerom k zemi.

Zlomene som zaskučal a radšej pravú ruku človeka predo mnou nasledoval, teda som sa poslušne položil na zem. Zavrel som oči a rukami som si zakryl tvár. Bolo to čosi ako obranný reflex, len aby ma do nej nemohol udrieť a spôsobiť mi tak ďalšie viditeľné modriny či zlomeniny. Neraz sa totižto stalo, že som doktorom musel vysvetľovať, ako som k zlomenine nosu prišiel.

,,Harry, prosím, daj ho preč," zašepkal som prosebne, načo sa Zaynov dotyk v mojich vlasoch vyparil. Zmätene som odtiahol svoje ruky z tváre, s úmyslom pozrieť sa na moju nočnú moru. Avšak to som radšej nemal robiť.

V okamihu ako som ruky stiahol dolu, sa Zayn totižto nahol ku mne a za boky- pri čom nezabudol zatlačiť na ranu, ktorú mi trojhlavý pes spôsobil- ma vytiahol na nohy.

,,Prosím," prosil som neustále dokola. Nedokázal som ovplyvniť to, ako som sa triasol každým jedným dotykom viac a viac. Snažil som sa stáť, ale kolená sa mi podlamovali a hlava krútila. Jedinou oporou, ktorá tu bola, boli bohužiaľ len Zaynové ruky. Presne tie ruky, ktoré mi v tomto momente spôsobovali len nepríjemnú bolesť.

Keď palcom zatlačil na jeden zo štichov silnejšie, zaskučal som ako taký ranený pes. Netrvalo dlho a z môjho hrdla sa vydral prvý a určite nie posledný vzlyk. Spolu s ním sa na povrch zviezlo aj niekoľko kvapôčok sĺz z mojich oči, ale aj krvi z ešte stále poriadne nezahojenej rany na mojom boku. Štichy očividne pod nátlakom prstov snedého chlapca povolili.

Kvapky krvi tiekli po mojom boku jedna po druhej. Toho si Zayn zrejme nevšimol a aj naďalej sa len samoľúbo uškŕňal, prezerajúc si moju tvár.

Pohľadom tikal zo strany na stranu. Sledoval ma ako lev svoju korisť, čomu som ja nedokázal zabrániť. Sila ma totižto aj spolu s energiou opúšťala každou sekundou vo väčšom množstve. Až napokon moje očné viečka oťaželi, s jediným zámerom. Stiahnuť ma do temnoty plnej monštier a môjho vlastného strachu.

Chvíľu som aj rozmýšľal, čo by som asi mal urobiť. Uvažoval som, či by som sa radšej nemal začať brániť. Avšak napokon som to nechal tak a kvôli únave, ktorá prešla mojim telom, som oči privrel. Moje telo boj vzdalo. Vytasilo bielu vlajku.

Zayn to očividne nečakal, keďže ma pustil. A ja som tak bez hocakého upozornenia alebo pokusu o zmiernenie pádu, tvrdo dopadol na studenú podlahu miestnosti. Nemal som silu na to, aby som čo i len zakňučal. A preto som prosto nasucho preglgol a trhane sa nadýchol.

,,Kurva!" zahučal ktosi, načo som sa donútil aspoň na chvíľu, roztvoriť svoje slzami zaplnené oči. Ibaže jediné, čo som videl, bol Zayn, ktorého výraz hovoril jediné. Je v prdeli.

Dobre som vedel, čo si asi myslí. Bol to totižto presne ten výraz, ktorý som nahodil ja, keď som doma čosi rozbil. Keď som čosi pokazil a uvedomoval som si následky svojich činov.
Už, už som zavieral oči, ale stalo sa niečo, čo som viac ako len nečakal.

Osoba predo mnou s havraními vlasmi sa doslova lusknutím prsta premenila v mihu sekundy na kučeravé stvorenie. Na Harryho, ktorého tvár zdobila vystrašená grimasa. Ani som to všetko nestihol zaregistrovať a kučeravec už kľačal vedľa mňa.

Chvíľu len panikáril a snažil sa prísť na nejaké riešenie. Napokon zrejme dostal nápad, keďže si vyzliekol tričko.

Bodaj, by som sa pozeral na jeho dokonale vypracovanú hruď o čosi dlhšie. No viečka mi raz a zaraz oťaželi, ťahajúc ma do tmy, plnej samoty. Do tmy, kde na moje šťastie nie je žiaden Zayn či Harry.

***

Čítali ste niekedy príbeh, kde sa dotyčný zobudil vnemocnici a oslepilo ho biele svetlo? Kiežby, to bolo takto aj v mojom prípade.Namiesto toho, som sa však zobudil s nie moc pekným výhľadom na tmavý stroppevnosti, v ktorej ma Harry držal. Pamätal som si každý jeden detail, keďže somsa takto prebudil už po druhý raz.

,,Konečne," vydýchol spomínaný kučeravec, načo sa miestnosťou ozvalikroky. Tie sa vďaka ozvene dostavili až tri-krát k mojim ušiam. Tedatrojnásobný dôvod pre strach.

,,Už som si myslel, že sa nepreberieš a ja budem musieť ísť hľadať niekohonového," oznámil mi, keď si sadol na nepohodlný matrac. Presne na tenmatrac, kde som sa zobudil aj po prvý krát, no s putami okolo končatín, čomusom sa pre tentokrát našťastie vyhol.

Nechápavo som si chlapa predo mnou prezeral od hlavy po päty. A to až dodoby, kedy pootvoril svoje popraskané pery a preťal tak ticho, ktoré medzi namipanovalo.

,,Ale musím uznať, že sa držíš lepšie, ako ľudia pred tebou," prikývol ajednou z rúk sa oprel pri mojej hlave. Mal som pocit, akoby si chcel vedľa mňaľahnúť. Ibaže namiesto toho, aby svoje telo uložil vedľa mňa, si druhou rukouprešiel skrz tmavé kadere.

,,Dobre. Dosť o nich. Ako sa cítiš?" nadvihol obočie a spolu s ním ajčierne tričko na mojom hrudníku. Nepamätal som si, že by som niečo takéto malna sebe. Preto som napokon usúdil, že mi ho po tom všetkom musel očividneobliecť.

Jedným ťahom prešiel skrz ranu, ktorá bola pre tentokrát omnoho lepšie zašitá,za čo som mu v duchu poďakoval. Ibaže aj cez to, že mi takpovediac zachránilživot, som sa neubránil vystrašenému traseniu sa. Inak povedané... aj tak somsa ho bál.

,,Nemáš jazyk?" vydýchol vcelku podráždene. Nechcel som ho nahnevať. Dobresom vedel, čo dokáže, keď je nahnevaný.

Možno som čakal, že bude ku mne milší. Možno som čakal, že ma už nebudestrašiť. No opak bol pravdou. Preto som sa radšej rozhodol, poslúchať ho.Predsa len sa tak vyhnem trestu, ktorý som už mal možnosť pocítiť na vlastnejkoži.

,,Dobre nechaj to tak, idem ti pre vodu," pokrútil hlavou a zdvihol saz postele. Musel som konať skôr, ako odíde. Preto som okamžite otvorilústa a posnažil sa zo seba vydať, čosi podobné slovu. Nedarilo sa a tak zo mňavychádzalo len čosi ako chrčanie. 

Nakoniec, keď bol odo mňa Harry už niekoľko metrov, sa mi podarilo vytvoriť zmysluplnúvetu.
,,Č-čo sa stalo s-s ostatnými?" na konci vety sa mi zlomil hlas. Avšak tosom si nevšímal, keďže sa mi Harry otočil čelom. Svojimi zelenými očami si mabez jedinej známky emócii prezrel od hlavy po päty.

,,Čo ti je do toho?" odsekol mi a chcel sa otočiť. Ibaže tiché 'prosím',ktoré som zo seba vydal, očividne zmenilo jeho názor. Pre tentokrát otočilhlavou mojim smerom a zhlboka sa nadýchol.

,,Skolabovali," oznámil mi, akoby sa nič nedialo a dal sa do pohybu. Len som sana neho zmätene pozeral a to až do doby, kedy sa stratila jeho vysoká postava vtme s jediným účelom. Doniesť mi vodu.

To ma však v tomto okamihu netrápilo. Záležalo len na jedinom a tokonkrétne na tom či týmto tempom neskončím onedlho ako aj zvyšok Harryho obetí.    

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

nová kapitola je tú a už aj prvá desiatka za nami. Rozhodla som sa, že opustím svoj zlozvyk pridávať vám sem len Nightcore music a pridám vám sem aj piesne, ktoré sú originál božie.

Tá hore sa mi ihneď vryla do pamäte a podľa môjho úsudku sa sem aj hodila

Dúfam, že sa kapitola páčila, ak hej nejaký ten komentík, by som si zaslúžila, nie?

Vote&Comment&Opinion

Curly

BTW: Už tu má niekto predstavu o tom, čo by mohol byť Harry zač?