In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 4

„Nemusíš ma volať pane, som Harry. Stačí, ak ma budeš poslúchať," uškrnul sa a pustil ma. Keď sa vyrovnal, kosti mu nahlas zapukali, však on na to nebral ohľad. Akoby na problémy s chrbticou bol zvyknutý. Ibaže po pozornom prezretí jeho postavy som usúdil, že nemôže mať viac ako dvadsaťpäť rokov.

,,Ja si teraz pôjdem niečo vybaviť," ozval sa napokon, keď sa otočil, plánujúc odísť. Nechcel som mu odvrávať, a tak som len zašklbal zápästiami, aby som mu štrngotaním pút pripomenul, že som ešte stále pripútaný k posteli mne už v dosť nepohodlnej pozícii.

Na zvuk, ktorý sa ozýval miestnosťou, sa Harry otočil. S úškrnom na perách si ma prezrel od hlavy po päty. Posnažil som sa usmiať dúfajúc, že ho môj úsmev obmäkčí. No z môjho plne dokonalého, neodolateľného úsmevu vzišla napokon len akási grimasa.

,,A čo by si ešte nechcel?" uchechtol sa Harry a zo zadného vrecka starších nohavíc vytiahol kľúčik sivej farby. Otvoril som ústa dokorán a chcel ho poprosiť, aby sa spolu s kľúčikom rozhodol učiniť moje najväčšie prianie. A to konkrétne odpútať moje ruky i nohy.

,,Budeš poslúchať?" spýtal sa a podozrievavo naklonil hlavu na bok. Rýchlo som začal prikyvovať na znak toho, že budem naozaj poslušný a krotký ako taký psík. Obaja sme vedeli, že to pravdepodobne ani nebude možné, už len kvôli mojej drzosti a zvedavosti. Však aj cez to podišiel ku mne, odomykajúc putá.

,,Nepokúšaj sa utiecť! Nemáš ako, keďže jediný kľúč mám odtiaľto ja a možno tak vrátnik, ktorý je v tejto dobe už niekoľko metrov pod zemou." zasmial sa na svojom vlastnom vtipe zatiaľ čo kľúčom v zámke pohyboval zo strany na stranu, hľadajúc onen bod, ktorý by hlasitým cvaknutím rozdelil konce pút od seba.

Napokon sa tak aj stalo a on odomkol všetky štyri ťažké okovy, ktoré ma tu držali. Už pri odomykaní druhej ruky som svoj pohľad presunul k oknu za ozubeným kolesom a zamyslene sledoval špinu pokrývajúcu sklo.

,,Na to ani nemysli! Sme niekoľko metrov nad zemou, pád by si neprežil a čo viac, okná sú tiež zamknuté," zamrmlal pokojne a postavil sa nad moje ochabnuté telíčko.

,,K-kde to som?" spýtal som sa, keďže som si nepamätal miesto tak vysoké v okolí mojej práce či domu. Dobre, možno tam boli mrakodrapy. Ale v každom z nich bola recepcia, cez ktorú by Harry spolu so mnou spiacim mu na ramene musel prejsť. A to úprimne pochybujem, že by mu to prešlo len tak.

,,Hovorí ti niečo Londýnska Tower?" uškrnul sa, načo som ohromene zalapal po dychu. Znamenalo to totiž jediné. A to konkrétne to, že ma tu ľudia môžu počuť. Je mi jedno, či to bude strážnik, upratovačka, alebo samotná kráľovná Veľkej Británie, keď si sem pôjde po korunovačné klenoty. Budú ma počuť!

Nečakal som na nič. Otvoril som ústa dokorán a začal hučať. Kričal som o pomoc, však nikto sa neozýval. Žeby bola noc? To by ma musel počuť aspoň ten strážnik, ktorý by si mal overovať každú miestnosť v budove. Tak prečo potom neprišiel sem?

,,Nepočujú ťa. Vy ste snáď všetci rovnakí," zakrútil hlavou a otočil sa mi chrbtom, kráčajúc ku dverám. Nezapchal mi ústa tak, ako som čakal. Proste ma tam nechal kričať, a to až do doby, kedy bol pri dverách. Vtedy siahol po staromódnej kľučke a povzdychol si.

Ešte raz sa otočil mojím smerom. Keď si všimol, že aj naďalej kričím, pokrútil hlavou a rukou, ktorú vystrel po pravej strane, mykol smerom ku mne. Spolu s jeho rukou ku mne vyletelo aj čosi iné a zapchalo mi to ústa. Presne týmto zabránil ďalším výkrikom, aby sa dostali na zemský povrch.

,,Pamätáš si na moje slová? Buď dobrý chlapec a nenúť ma ti ubližovať," napomenul ma naposledy, keď som rukou siahal ku svojimi perám, medzi ktorými bola vložená akási látka čiernej farby. Dlaň som v okamihu vrátil na pôvodné miesto. Radšej som sa ňou teda podoprel tak, aby som mal možnosť pozorovať postavu muža, ktorá sa stratila za dverami.

V momente, ako sa dvere zavreli a zamykanie cvakalo, vybehol som k nim. Po ceste tam som si z úst vybral látku a odhodil ju kamsi preč, zatiaľ čo som sa snažil otvoriť dvere. Mykal som kľučkou z hora na dol a snažil sa ich otvoriť. Ibaže neúspešne.

Chcel som vo svojom boji so zámkom pokračovať. Ibaže v tom okamihu som začul akýsi hlas ozývajúci sa spoza dverí. Nakrčil som obočie a zvedavo priložil ucho k povrchu dverí, aby som mohol zachytiť to, čo dotyčný hovorí.

,,Gladium, postráž mi Louisa, dobre?" ozval sa Harryho hlas tlmený dverami. Vďaka tejto jednej vete mi doslova opadol úsmev z tváre. Hoci som nevedel na koho to hovorí, onen človek predstavoval mne jasné problémy pri úniku.

Aj naďalej som mal ucho pritisnuté k drevu dverí a čakal na odpoveď, ktorá sa mi však nedostala. Bol by som aj naďalej počúval, však prerušilo ma klopkanie topánok vzďaľujúcich sa odo dverí.
Keď sa neozývali už žiadne zvuky, vydýchol som si a oprel sa o dvere. Privrel som oči a zhlboka som sa nadýchol vzduchu plného prachu, vďaka ktorému som sa rozkašľal.

Musím sa odtiaľto dostať, a to za každú cenu.

Oči som otvoril a pomocou rúk som sa zaprel o dvere tak, aby som sa mohol postaviť. Napokon sa mi to aj podarilo a ja som sa jemne ťarbavou chôdzou dostal až ku obrovskému ozubenému kolesu, za ktorým sa skrývalo okno.

Potešene a plný nádeje som sa usmial. Obratne som preliezol skrz jednu zo škár, ktoré tu boli. Musel som sa vážne snažiť, aby som pri tom neurobil veľa hluku. Čo sa mi napokon aj podarilo a ja som konečne stál tvárou v tvár oknu.

Na chvíľu som sa nad Harryho slovami zamyslel, a to presne nad tými, kde sa to nachádzam. Nie je možné, aby som bol tak vysoko a na takom mieste. Nanajvýš môžem byť tak na treťom poschodí. A ak správne dopadnem, skončím len so zlomeninami. Čo je určite lepšie, ako trpieť v rukách psychopata.

Prsty som natiahol k oknu, ktoré bolo po dôkladnom prezretí zamknuté. Presne, ako vravel Harry. Potichu som si zanadával a obzrel sa naokolo. Hľadal som nejaký predmet, ktorým by som sklo mohol rozbiť. Po ani nie desaťsekundovom hľadaní som našiel predmet pripomínajúci denník na zámok. Bol mu naozaj podobný až na jeden podstatný rozdiel. Tento denník bol totižto celý z ocele a na jeho boku sa čosi črtalo akýmsi okrasným písmom.

Vykašľal som sa na lúštenie písmen, ktoré vytvárali jedno slovo, a zobral onen ťažký predmet do rúk. Nádych, výdych a pohyb rukou, ktorý rozbil sklo. Presne toto stačilo k tomu, aby sa z rámu okna zosypali črepy skla.

Bol by som sa aj tešil a snažil sa o útek. No zastavilo ma čosi omnoho zaujímavejšie. Jednalo sa konkrétne o hlasité vrčanie spoza dverí, ktoré sa spolu s ním rozrazili a odhalili tak siluetu akéhosi stvorenia, ktoré na tomto svete nemalo čo robiť.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte, 👋❤•

dúfam, že sa páčilo, každopádne písala som to cez víkend  a potom to už nekontrolovala. Prepáčte za chyby. 😕😘

Názor poteší...😁😁😆😆

Vote&Comment&Opinion 🌟💬

Curly✍