In The Light Of Lantern [Larry Stylinson] ✓

Chapter 24

(pustite si pesničku... ak teda chcete) 

Chvíľu bolo ticho, akoby opäť rozmýšľal. Pre tentokrát som držal jazyk za zubami aj ja a s napätím, ktoré mi priam trhalo žily, som očakával čo i len jediného slova zo strany kučeravca.

,,Až keď ma pobozkáš."

Nad jeho slovami som v okamihu pootvoril pery a s rozšírenými zreničkami som si začal prezerať jeho bezchybnú tvár, v snahe nájsť tam ten vtip, ktorým by ma mohol odbiť, ak by boli jeho pery čo i len centimeter od tých mojich.

,,J-ja ne-" Bol som však prerušený Harryho zamrnčaním, keď privrel svoje zelené očká, rukami putujúc k lemu môjho trička. Chcel som ho zastaviť, vážne som chcel, ale čosi vo vnútri mňa držalo moje ruky, aby sa neboli schopné pohnúť smerom k tým Harryho.

,,Prosím." Vydýchol posledné slovo, spolu s tým ako otvoril oči a pozrel sa zas a zaraz na mňa. Zeleň, ktorá bola pre tentokrát nasiaknutá chtíčom a zdá sa mi, že láskou, ma plne pohlcovala.

Už som si myslel, že túto chvíľku nepreruší žiadne zo zbytočných slov, však hneď ako Harry prešiel svojimi studenými prstami popod látku trička, vypískol som. Musel som byť celý červený na tvári, čo som sa modlil, aby vďaka prítmiu okolo nás nebolo vidno.

Harry sa na mňa usmial a jemne ma opätovne pohladil po pokožke na podbrušku, kde vyskočili zimomriavky. Snažil som sa to zhodiť na studený dotyk, však dobre som vedel, že za to nemôže nič iné ako fakt, že sú to Harryho ruky, ktoré sa ma dotýkajú.

,,Tak je to správne." Zamumlal, keď sa ku mne z ničoho nič naklonil. Svojimi úzkymi perami zišiel tesne nad moju pokožku na čele, od nej pomalým ale istým pohybom ku spánku a potom do ohybu na krku, kde sa naplno nadýchol mojej vône. Alebo strachu?

Moje pery sa triasli od návalu toľkého vzrušenia a strachu, ktoré mi prechádzalo telom. Musel som ich tuho pritisnúť k sebe, aby sa pomedzi ne nevydralo, čosi čo by sa nepáčilo ani mne a ani Harrymu. Aby som nevyslovil prosbu, aď s týmto všetkým prestane.

Zavrel som oči, poslúchal jeho pokojný dych a čakal na jeho ďalší pohyb. Dýchal som hlbšie než pred tým- kvôli očakávaniu- a tak som musel pootvoriť pery, nadýchavajúc sa tak kyslíka, ktorý som potreboval, aby som neodpadol.

Pritiahol si ma bližšie k sebe, až som cítil tlkot jeho srdca pri svojej tvári. Naslepo prechádzal svojimi prstami po mojom podbrušku, nač som si skusol spodnú pery v snahe nevzdychať. Ešte stále som nič nevidel a potom čo Harry odtiahol svoju ruku od môjho podbrušku, som otvoril svoje modré oči.

Otvoril som ich presne vo chvíli, kedy sa ku mne Harry nakláňal s našpúlenými perami, akoby sa po prvé bozkával. Približoval sa ku mne čím ďalej tým bližšie, až bol ani nie pár centimetrov od tých mojich.

Neviem či som spanikáril, alebo som si proste uvedomil, že to čo tu robíme je zlé, ale hlavu som v okamihu natočil do pravej strany, aby jeho pery tak dopadli na moje pravé líce. Po styku mojej pokožky s jeho perami, mnou prešiel pocit tepla a slasti, ktorý ihneď aj zmizol, keďže sa Harry odtiahol.

Nechápavo si prezeral mňa i moje oči, ktoré sa začali plniť slzami. Vedel som, že to čo som urobil, som nemal, ale už bolo neskoro na vysvetľovanie, keďže sa Harry i cez bolesť postavil. Venoval mi svoj posledný pohľad a otočil sa mi chrbtom.

Zatiaľ čo sa celou izbou ozývali jeho kroky, som ja ležal na posteli neschopný pohybu či slova. V hlave som si nadával do debilov a snažil sa sám seba upokojiť, že sa nič nestalo, že to budem môcť niekedy vynahradiť.

Dvere sa zabuchli a mňa tak nechali samotného v miestnosti, len s mojimi myšlienkami, ktoré ma nútili myslieť si o sebe, aký kretén som. Mohol som ho pobozkať. Bol som takto blízko, ale nie pán Tomlinson sa musí otočiť.

Napokon som všetky tie pocity, ktoré sa vo mne doteraz stihli nahromadiť, nechal aď plynú a vchádzajú na zemský povrch podobe sĺz a vzlykov. Miesilo sa vo mne toľko zlých myšlienok ako, že sa vráti opäť ten starý Harry, ktorý ma rád týral s úsmevom na perách. Presne na tých perách, ktoré som mal možnosť pobozkať, ale neurobil som to.

Som zbabelec.

Ani neviem ako a predo mnou stál opäť človek, ktorého som doteraz toľko oplakával. Skrz slzy som toho veľa nevidel, jedine jeho obrysy spolu s kučerami okolo jeho hlavy. Zlomene som natiahol k nemu ruky a chcel sa mu ospravedlniť, ale nestihol som, keďže ma prerušil.

,,Pozbieraj sa a vylez z tej postele. Gladium ťa odnesie preč." Vydýchol bez štipky súcitu v hlase a otočil sa mi chrbtom. Hoci bola jeho chôdza takmer normálna, mohol som si všimnúť, ako pri každom jednom kroku, zatínal svaly od bolesti.

,,P-prečo a kam-m?" Chrlil som zo seba otázky, zatiaľ čo som sa staval z postele, aby som tak mohol nasledovať Harryho, ktorý sa tesne pred dverami zastavil a otočil sa na mňa.

Chvíľu na mňa len tak pozeral, ako sa utápam v slzách a snažím sa ospravedlniť, ale on na to očividne nebral ohľad. Aj naďalej stál pred dverami bez jediného slova. Mal som pocit, že sa mu v očiach zračila aj ľútosť, ale v okamihu ako som sa do tej zelene pozrel znova, nevidel som tam nič. Ani štipku hoc akého citu.

,,H-harry ja prosím." Šepkal som zúfalo. Nechcel som odtiaľto odísť. Čosi mi vravelo, že ak odídem už ho nikdy neuvidím a skončí sa tak čo som doteraz pociťoval. Ten pocit, ktorý mi vykúzli úsmev na tvári a rozpúta ohňostroj v mojom bruchu. Pocit lásky, ktorý som nikde inde necítil.

,,Nie, Louis!" Zavrčal a v okamihu, ako sa začal ozývať miestnosťou zvuk tlapiek dopadajúcich na žulové dlaždice sa chcel otočiť. Nemohol som ho nechať odísť a tak som ho chytil za rameno a otočil si ho svojim smerom.

,,Pusť m-" Nedokončil, keďže som sa v postavil na špičky a dravo sa prisal na jeho popraskané pery.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

no takže, ehm ja neviem čo povedať.

Kapitola tak ako vždy, dúfam, že sa páčila. Okrem toho sa celá nejako mením, takže ak bude aj kapitola iná prepáčte.

Vote&Comment&Opinion

Curly