Poslovia padlej hviezdy

Part 2

"Pekná košeľa, ale tie nohavice by ste si mal zdvihnúť, o chvíľu vám spadnú." Upozorňovala  chlapca, ktorý sa zjavil predo ňou. Rozprávala sa s ním, hoci ju nemohol počuť. Robila to často. Čím iným sa tu mala zabávať a krátiť si čas? 

"Takto nijakú slečnu nezaujmete, vyzeráte horšie ako náš sluha. Ten chodil viac upravený. A to bol z nižšej triedy. Videla som tu už viacerých v tomto odeve, zrejme nemáte na lepšie ale občas a oplatí investovať. Pekný deň!" Zakričala za ním, keď odchádzal. Vzdychla si a išla si ľahnúť. Obvykle o tomto čase zhasínali svetlá, takže sa domnievala, že už nikto nepríde. Omyl. Zošuchla sa z postele, keď začula tresnutie dverí. Nakukla do miestnosti, ale nikoho nevidela.

"Kam sa podel?" Spýtala sa hľadiac na zatvorené dvere. V tom sa však niekto ozval.

"Je tu niekto?" Komu to hovoril? Pomyslela si. 

"Nie, len ja, ako každý deň." Hlesla si skôr sama pre seba. Z dvier priamo predo ňou však vyšiel mladík a rozhliadal sa okolo. 

"Kto je tu?" Prečo sa to pýtal? Nemohol ju počuť, alebo áno?

"S kým sa to rozprávaš?" Spýtala sa ho s iróniou mysliac si, že ju aj tak nepočuje.

"Kto je to? Kde si? Tu nemáš čo hľadať, dievča!" Zostala zarazená a stíchla. Chlapec stále skúmal, či je v miestnosti sám, alebo je tu ešte niekto. Winnie myslela len na jediné. Naozaj ju počul? To predsa nebolo možné. 

"Ty...ma počuješ?" Stále sa obzeral po miestnosti, nazrel za každé dvere.

"Jasné, že ťa počujem, kde si?" Zneistela. Postavila sa bližšie a hľadela priamo  na neho.

"Otoč sa. Som....za tebou." Riekla mu ticho. Srdce jej búšilo. Mohol ma konečne niekto začuť a vidieť? Po toľkých rokoch? Mladíkovi dochádzala trpezlivosť, myslel si, že si z neho niekto robí žarty.

Otočil sa, ale nikto za ním nestál. Potom spravil pár krokov a potriasol hlavou. Stála bez pohnutia, netušila, čo mu povedať, ako reagovať. Len sa vpíjala očami do jeho tváre, aby si zapamätala prvú bytosť, pre ktorú nebola neviditeľná. V miestnosti zostalo ticho. Mladík si umyl ruky, pretrel si vodou tvár a potom ju zdvihol. V ten moment sa ich oči stretli. Odskočil odo nej a skríkol. 

"Počkaj! Počkaj, pomôžeš mi? Vidíš ma?" Takmer sa potkol ustupujúc dozadu. Položila ruky na sklo a naliehavejšie zvolala.

"Vidíš ma? Prosím, pomôž mi! Pomôž mi!" Mladík s preľaknutým výrazom v tvári mihol pohľadom na dvere a hneď sa k ním rozbehol. Utiekol. Kričala za ním ešte chvíľu ale on sa nevrátil. Bol preč. Zúfalo si sadla za stôl a oprela si hlavu do dlaní. Po toľkom čase ju konečne niekto mohol vidieť a počuť a aj tak to k ničomu neviedlo. Bola tu uväznená, bez  najmenšej nádeje na záchranu. 

Nahnevane vstala a hodila o zem všetko, čo jej prišlo pod ruku. Svietnik, vankúše, listy papiera, atrament. Urobil na koberci obrovskú škvrnu, ktorá tam však dlho nezotrvala. Všetko sa samo vrátilo na pôvodné miesto, škvrna zmizla a izba bola ako predtým. Sadla si znova za stôl a dlaň priložila na sklo. Do očí sa jej vtisli slzy a tichým hlasom prosila mladíka, ktorý bol dávno preč.

"Vráť sa! Prosím!"

Vincent utekal ako o život. Nerozumel tomu, čo sa práve stalo. Bol si len kúpiť cigarety a zastavil sa na záchode. Niekto si z neho zjavne musel vystreliť. Ako inak by ste vysvetlili, že v zrkadle na pánskych záchodoch zbadal dievča v historických šatách? Musel sa úplne zblázniť, alebo išlo o jednu z tých hlúpych šou, kde nachytávajú ľudí podobnými žartíkmi. Nemal chuť zisťovať to. Ale keďže ho nikto nezastavil aby mu vysvetlil, čo sa stalo a spýtal sa, či ho môžu dať do televízie, napadla mu druhá možnosť. Síce to bolo nanajvýš nepravdepodobné a šialené, ale možno je na tých záchodoch uväznený duch. Ako Umrnčaná Myrta z Harryho Pottera. Rozhodne sa tam však nevráti, aby to zisťoval. Bežal preč, spomalil až keď bol preč z obchoďáku. Obzrel sa, či ho náhodou ten duch neprenasleduje a pobral sa domov. Nikomu o tom divnom zážitku nepovedal.