Poslovia padlej hviezdy

Part 11

Levi do neho vrazil oboma rukami a odsotil ho ku kuchynskej linke.

"Ty si debil!" Skríkol po ňom a následne si zahrabal prsty vo vlasoch. Beznádejne hľadel na zrkadlo na zemi a preklínal svojho kamaráta za posledné činy.

"Mal som to urobiť hneď!" Zvolal zlostne Vincent za čo si od Leviho vyslúžil úder do tváre a tí dvaja sa do seba znova pustili. 

"Haló? Ty somár, mohol by si ma láskavo zodvihnúť?" Ozvalo sa zrazu po kuchyni a Vincent zastal uprostred chystaného úderu do Leviho tváre. Preľaknuto chytil kamaráta za tričko a naznačil mu, aby mlčal. 

"Čo..." Priložil mu ruku na ústa a načúval. To nemohla byť pravda. Však nie? Len sa mu to zdalo! 

"Hej! Vincent!" Skríkol po ňom ženský hlas a jemu došlo, že vie, komu patrí. 

"To snáď nie!" Prevrátil očami a dlaňou si pretrel tvár. 

"Čo je?" Opýtal sa znova Levi a Vincent ho pustil. Prešiel bližšie k zrkadlu a schytil jeho okraj. Postavil ho a oprel o stôl, aby sa mohol pozrieť na odraz. Dievča na neho pozeralo so všetkou nenávisťou a nevraživosťou, ktorú v sebe mohla mať. Ten, na koho sa dívala jej sľuboval pomoc a teraz bol pripravený hodiť ju do jamy k vlkom aby sa jej zbavil. Všetko pre svoju vlastnú bezpečnosť. Opovrhovala ním, ako nikým iným v celom svojom živote. Chcela odvrátiť pohľad ale nútila sa vydržať a dať mu najavo všetku zlosť voči nemu. Ani to ním nepohlo. Opätoval jej bezcitný pohľad a založil si ruky v bok.

"Ako to, že si celá?" Neodpovedala. Namiesto toho vzala do ruky pero a namočila ho do atramentu. Priložila ho ku sklu a napísala odkaz pre Leviho.

"Nech odíde!" 

"Si v poriadku?" Vyslovil Levi so záujmom, keď sa na zrkadle zjavili jej slová. 

"Áno. Odveď mi ho z očí! Nechcem ho už ani vidieť!" Písala rýchlo ďalšie vety, kým ju držala zlosť voči tomu bezočivcovi.

"Choď! Zvolal zrazu Levi, keď si prečítal jej prosbu. 

"Čo?" Neveriacky sa na neho otočil jeho kamarát. 

"Počul si. Vypadni!" 

"Robíš si srandu? Prišiel som sem kvôli tebe a ty ma pošleš preč? Hrabe ti?"

"Vypadni než ti ďalšiu vrazím!"

"To kvôli nej? Levi tebe úplne preskočilo! Privedie ťa do hrobu!"

"Že ťa to tak trápi! Konečne budeš mať pokoj!" Tlačil ho pred sebou von z bytu. Vincent sa chvíľu bránil, ale dlho mu to nevydržalo. Nebol ten, ktorý by prosil a ospravedlňoval sa. 

"Vyhoď to prašivé zrkadlo a je po probléme!" 

"Ty si môj problém! Ty to nechápeš? Nenechám ju napospas tej gorile a ani ju nikam nevyhodím. Zachovám sa ako každý normálny človek a pomôžem jej. Pokiaľ budem môcť. Nechce sa mi veriť, že som si nevšimol aký odporný človek si! Aký je v tom rozdiel keď im ju prenecháš a keď by si ju sám zabil? Je to v podstate to isté! Vážne by si dokázal žiť zvyšok života ako vrah? Pane Bože, ja ťa nespoznávam! Možno, že si vždy bol taký hajzel a ja som to ignoroval. Vypadni a nevracaj sa!" Vyhodil ho pred dvere a tresol nimi za sebou. Vincent si napravil pokrčenú bundu a upokojoval svoje rýchle dýchanie. Svojej prchkej povahe však nezabránil ukradnúť si posledné slová.

"Privedie ťa do hrobu! Ale ja tam potom nebudem aby som ti pomohol!" Zvrtol sa na päte a rýchlym krokom kráčal preč ignorujúc nadávajúcich susedov. 

"Nič sa ti nestalo?" Skúsil znova, keď sa vrátil do kuchyne. 

"Nie. Rozbiť zrkadlo už som skúšala veľmi dávno. Je nerozbitné. Nedostanem sa tak von." Odpísala mu na sklo pred sebou. 

"A ako ťa teda dostaneme preč?" Winnie si nebola istá, či má po ňom naozaj chcieť pomoc, ale inú možnosť nemala a nechcela tu stráviť ďalšie dlhé roky.

"Presne to neviem. Ale viem o niekom, kto to bude vedieť." 

"Kto je to?"

"Môj snúbenec." Levi nadvihol obočie a zvedavo hľadel na svoj vlastný odraz.

"Ty si zasnúbená?"

"Bola som." Prikývol a preberal si v hlave myšlienky.

"Kedy to bolo? Myslím....ako dlho si tam zavretá?" Winnie si prezerala z bližšia jeho sympatickú tvár a snažila sa to spočítať. 

"Neviem. Aký je ...rok?" Chlapec zjavne zaváhal a potom riekol číslo.

"2017." Nemohol vidieť jej zdesený pohľad. Ak by nesedela za stolom, spadla by z vlastných nôh. 

"Takže....200." Zamračil sa a keď ďalej nepísala ozval sa opatrne.

"200 čo? 200 dní? Týždňov?" Chvíľu sa nič nedialo a potom sa na zrkadle objavili kostrbaté písmená napísané trasúcou sa rukou.

"200 rokov." Leviho oči sa dvakrát zväčšili a skĺzol sa na podlahu. 

"No, do čerta!" 

******

Kráčal tmavou ulicou domov a nevšímal si okolie. Jeho hnev mu zahmlil každý zmysel a on vnímal len nenávisť voči dievčine, ktorá mu ukradla kamaráta a spravila z neho monštrum. Alebo ho zo seba urobil sám? Blbosť! Je to jej vina! Keby ju ignoroval už od prvého stretnutia, nič z toho by sa nestalo! Prekliata Winifred! 

Zrazu ho niekto chytil za ruky a trhol ním dozadu. On sa mu vytrhol snažiac sa všimnúť si, kto to je a čo sa vôbec deje. Veľa toho ale nestihol zaznamenať, pretože ucítil úder do hlavy a stratil vedomie. Mohutná postava v tmavom ho vtiahla do dodávky a zavrela dvere. Nočná ulica zostala pustá a nikto na nej nepostrádal chlapca, ktorý ešte pred chvíľou mieril domov. Auto odbočilo na prvej zákrute a stratilo sa v tme.