Poslovia padlej hviezdy

Part 36

"Čo si to urobil?" Znechutene si utrel ústa chrbtom ruky, akoby chcel zmazať akúkoľvek stopu po bozku, ktorým ho priviedla späť a zamračil sa. 

"Čo si urobila ty? Prečo si ma prebrala?" Jeho tón ju znepokojil ešte viac. Bol taký chladný a nevrlý, až jej z toho tuhla krv v žilách.

"Bol si v bezvedomí."

"Bol som pod vplyvom kúzla, ty hlupaňa!" Odvrkol a posadil sa na kraj postele. 

"Čo si spravil?" Ozvala sa znova potichu a opatrne, no neodvážila sa k nemu priblížiť čo i len o krok.

"Prestaň sa vypytovať! Našiel som to v knihe. Nepovedala si mi, že sa toho môžem zbaviť!" Nechápavo na neho pozerala. Chytil sa za hlavu a zastonal, potom ruku znova zložil a oprel sa o posteľ.

"Zbaviť sa čoho?"

"Toho nutkania vo vnútri. Tej príšernej chuti zabiť ťa a vziať si tie šutre. Stačilo prečítať pár viet a som voľný. Je to preč." Hľadela na neho so strachom, najradšej by ušla preč. No nemohla. Namiesto toho zasvietila svetlo, vzala knihu a chvíľu v nej listovala. Nedarilo sa jej nájsť v nej to, čo hľadala. Vincent si vzdychol a prirútil sa k nej. Vystrašene ustúpila v strachu z útoku, no on jej vytrhol knihu z rúk, pretočil niekoľko strán a potom jej ju vrazil do dlane späť.

"Tu je to! Spravil by som to hneď, keby si sa o tom zmienila!" 

"Nevedela som..." Prehovorila, no zastavila sa uprostred vety.

"Čítal si to celé?" Spýtala sa, keď očami prebehla po kúzle, o ktorom Vincent hovoril.

"Áno."

"Aj tie vety na konci?"

"Aké vety? O čom to rozprávaš?" 

"Kúzlo pôsobí do tretieho západu slnka. Ak sa Oculus rozhodne zbaviť svojej podstaty, aby nepredstavoval hrozbu pre Stellu,  po dvoch dňoch sa jeho pravá duša vráti. Nie je možné oddeliť schopnosti a túžby, ktoré Oculus cíti od jeho duše. Buď sa vráti celá, aj so schopnosťami a túžbami, alebo, v tom horšom prípade zostane aj naďalej bez nej. Len schránka s temnotou vo vnútri. Nič necíti, o nikoho neprejavuje záujem. Je prakticky mŕtvy." Obrátil k nej tvár bez akejkoľvek emócie.

"No a?" Zarazene si vzdychla. 

"Ničomu si nepomohol! Ak budeme mať šťastie, o dva dni si zasa sám sebou. Ale ak nie..." 

"Tak čo? Cítim sa skvelo. Vlastne... mal pravdu, necítim vôbec nič. A to je stále lepšie ako predtým. Poďme!" Zdvihol sa a mieril ku dverám.

"Kam?"

"Do auta. Nájdeme tých posledných potomkov, musíme niekomu dať ten druhý kameň."

"Spal si vôbec?" Na jej otázku ani nereagoval a hnal sa dolu schodmi k autu.

"Nasadaj!" Prikázal jej, keď neisto postávala pri aute s knihou v rukách. 

"Ako sa dostaneme k Vernonovi, ak ..."

"Ak zostanem takto? Niečo už vymyslím."

"Prišiel si nielen o túžbu po kameňoch. Prišiel si aj o svoje schopnosti. Nemôžeš sa medzi nich votrieť. Zabijú ťa hneď, ako sa tam ukážeš. Budú ťa brať ako zradcu."

"Tak vymyslíme niečo iné. A buď už ticho. To tvoje krákanie mi lezie na nervy." Bolo jej do plaču. Z toho, čo videla pred sebou. Hoci s Vincentom ani predtým nevychádzali dobre, toto bolo omnoho horšie. Akoby mala vedľa seba úplného cudzinca, ktorému navyše nezáležalo ani na sebe. 

Hnal sa s autom tmavými ulicami, ani jeden krát na ňu nepozrel. V aute vládlo takmer mučivé ticho, cítila z neho chlad, slabý, no predsa ju z toho striaslo. Neodvážila sa viac na neho uprieť oči. Namiesto toho si oprela hlavu o sedadlo a privrela viečka. Spánok prišiel až po dlhej chvíli.

"Vstávaj!" Potriasli ňou čiesi ruky a ona sa strhla, keď pred sebou uvidela čierne oči. Rozpamätala sa na udalosti poslednej noci a dych sa jej upokojil. 

"Kde sme?" Spýtala sa a vystúpila z auta.

"Ideme odovzdať druhý kameň." Zdrapil ju za ruku a ťahal k dverám nenápadného domu.

"Ne...," začala, no ani nevedela, ako to povedať.

"Pôjdem radšej sama. Počkaj v aute."

"Prečo?" Odvetil nevrlo a pozrel na ňu úkosom.

"Neviem, či o tom vieš, ale tvoje oči..." Prižmúril ich nechápavo a vrátil sa k autu, aby sa pozrel do zrkadla.

"Páni. Toto som nečakal." Potriasol hlavou a vrátil sa k nej.

"No a čo. Nech sa boja. Strach funguje lepšie ako presviedčanie. Poďme." 
Winnie zostala stáť na mieste, no nie dlho. Vincent sa k nej obrátil a namiesto slov, ktorými by ju primäl ísť ku dverám, ju zdrapil za ruku a ťahal za sebou. Jeho stisk ju bolel, cítila na zápästí chladnú ruku, ktorá ju zvierala prisilno, ale radšej mlčala. 

Na nič nečakal a zabúšil na dvere tak silno, až sa pod jeho dotykom zatriasli.