Poslovia padlej hviezdy

Part 14

"Kde jej Misha?" Ozval sa Levi vo dverách. Vincent si práve nalieval ďalší, už piaty, pohár akéhosi brandy. 

"Asi vedľa, ak nezdrhla." Prehodil sucho bez toho, aby sa na neho obrátil. Jeho kamarát položil tašku z nákupu na stôl a ani sa nevyjadroval k tomu, že sa Vincent opíja. Namiesto toho vletel do izby s podozrením, že jeho sestre predsa len mohlo napadnúť ujsť. Upokojil sa, keď ju našiel sedieť pri okne. Pozerala do mobilu ale hneď, ako ho zbadala, prirútila sa k nemu. 

"Zohnal si to?" Spýtala sa ho dúfajúc, že odpoveď bude nie. Potom by museli toho blázna odviesť do nemocnice a ona by sa vyhla tomu šialenstvu. 

"Áno. Zvládneš to?" Trucovito potriasla hlavou.

"Jasné, že nie! Nechápem, čo si myslíš? Nie som lekár. Mám za sebou jeden semester. Úplne ti preskočilo! Prečo ho nevezmeš do nemocnice?"

"Nemôžem. Je to nebezpečné! Videla si, čo mu urobili!" Odmlčala sa a nervózne si škrábala modrý lak z nechtov. 

"Nemôžem, bráško!" Riekla s takými obavami, že ich mohol priam fyzicky cítiť. Preto sa rozhodol vytiahnuť poslednú slamku, ktorej sa musel chytiť. 

"Misha, prosím! Pamätáš si predsa, čo pre teba urobil, nie? Prosím ťa! Pomôž mu!" Videl na jej tvári zaváhanie, vedel, že ju dokáže zlomiť a nakoniec to urobí.

"Jemu preskočilo. Vážne, zbláznil sa! Čo keď nám niečo urobí?" Vyhŕkla na neho zrazu, no on sa len pousmial, čím ju ešte viac zmiatol.

"Rozprával sa s tým zrkadlom?" Misha sa zamračila, čím mu dala jasnú odpoveď. Nechcel jej to ale vysvetľovať a tak sa pobral naspäť do kuchyne. Sestra ho nasledovala, takmer proti vlastnej vôli. Levi jej podal tašku a prehovoril k mladíkovi, ktorý si ani nevšimol, že už nie je sám.

"Vinc?" Trochu ním trhlo a obrátil sa k nim.

"Choďte do izby." Pokynul im, na čo si od sestry vyslúži prísny pohľad.

"Jasné, aby ti náhodou nebolo zle pri pohľade na to. Však?  A ja mám byť v pohode?" Brat sa len ospravedlňujúco usmial, čo bola pre ňu posledná kvapka. Vždy ju vedel presvedčiť. Rezignovane sa teda pobrala do izby a čakala, kým sa tam zjaví aj Vincent. Mala pravdu. Levi neznášal pohľad na podobné veci. Ihla prepichujúca kožu, ktorá ju následne naťahuje k najbližšej susedke, to bolo na jeho žalúdok priveľa. Ak by ho nemal prázdny, jeho obsah by už zrejme ležal na podlahe. 

Radšej otvoril okno, aby dostal dnu trochu čerstvého vzduchu. Posadil sa na gauč oproti kreslu a zahľadel sa na zrkadlo, kde sa okamžite začali objavovať písmená.

"Bude v poriadku?" Stálo atramentom na skle. 

"Áno, teda...Dúfam. Snáď nemá zlomené rebrá alebo tak niečo."

"Musíme sa poponáhľať."

"Prečo?"

"Čím dlhšie ste so mnou, tým horšie to je. Pre vás." 

"O Vincenta sa neboj. V momente, keď bude mať ranu zašitú, vezme nohy na plecia." Ani sama netušila, prečo ju jeho slová nepotešili. Možno preto, že ten stratený prst a krv boli predsa len na jej svedomí. 

"Nenávidí ma." Levi priam cítil z jej slov smútok. Hoci ju nemohol vidieť, vedel, že sklonila hlavu a previnilo čakala na jeho odpoveď. Prečo jej ale na tom vôbec záležalo?

"Nie si prvá, ani posledná." To nebolo práve to, čo chcela počuť. 

"Prečo je taký?"

"Občas má problém vychádzať z ľuďmi. Je...proste iný. Všetko dusí v sebe, teda okrem hnevu, nič nedá najavo. Je skoro ako robot."

"Čo je to robot?" Takmer zabudol, s kým sa zhovára. To dievča bolo predsa z 1816. Nemohla tušiť, čo to slovo znamená.   

"Že...je uzavretý, ťažko sa s ním zblížiš."

"Ale ty si jeho kamarát. Ako to? Nevadí ti, že je taký zlý?" 

"To vôbec nie je pravda. Aj keď tak asi na ľudí pôsobí."

"Tak aký je?" Levi sa zamyslel a potom sa pousmial.

"Keď ti to poviem, Vinc ma asi zabije, ale nech. Viem, že je občas sobec, egoista a vie byť odporný, ale...Kedysi, keď sme boli menší, sme sa s Mishou vybrali von. Šli sme na kopec za mestom. Napadlo ma, že si z nej vystrelím. Zbierala si kvety a tak ma nevidela odchádzať. Schoval som sa za popadané stromy a čakal. Keď zbadala, že je sama, začala na mňa volať. Vyskočil som z úkrytu a vystrašil ju. Stála ale na okraji cestičky a keď sa zľakla, ustúpila dozadu. Spadla svahom dolu. Nepadala dlho, zastavil ju kameň. Rozbila si na ňom hlavu. Netušil som, čo mám robiť. Nemali sme mobil, nikde nikoho. Nevedel som, či mám bežať dolu po pomoc. Nechcel som ju tam nechávať samu. Bál som sa, že je mŕtva. Zhrozene som na ňu volal, keď sa za mnou ozval zvuk. Bol to Vincent. Šiel z zvrchu na bicykli a keď ma zbadal. Zastal. Vysvetlil som mu, čo sa stalo a on sľúbil, že zoženie pomoc. Trvalo to, kým prišli. Ale našťastie sa z toho Misha rýchlo dostala. Nebyť jeho... Zachránil jej život."

"Odvtedy ste kamaráti." Skonštatovala Winifred ale Levi ju vyviedol z omylu.

"Ale kdeže. Potom som si od neho užil urážok, aký som idiot, že som skoro zabil vlastnú sestru. Neznášal ma."

"Tak ako ste sa skamarátili?" Vyzvedala ďalej, keď sa Levi odmlčal.

"Decká v škole ho nemali radi, robili si z neho srandu, nebavili sa s ním. Mal toho plné zuby. Raz som ho prichytil v šatni, ako kradne veci svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Myslel si, že ho bonznem. Ale ja som mu namiesto toho pomohol to všetko vziať na dvor, kde sme tým obvešali najbližší strom. Niekto nás videl a mali sme z toho potom problém, ale stálo to za to. Odvtedy sa z nás stali kamaráti. Ale nič mu nehovor! Ak by vedel, že som ti to povedal.."

"Spoľahni sa."  Sľúbila mu Winifred a v hlave si preberala jeho slová. Možno, že sa v tom mladíkovi zmýlila.