Poslovia padlej hviezdy

Part 46

Winifred sledovala, ako sa Vincentove telo trasie a chcela mu bežať na pomoc, no sama by nič nezmohla. Preto sa otočila k východu a vrátila sa k svojim druhom, ktorí stále bojovali s Oculusmi, no tí zjavne poľavili na sile. 

"Potrebujem vašu pomoc!" Skríkla k nim a oni, odrážajúc slabé útoky protivníkov, sa jej vybrali v ústrety. Keď boli všetci vo vedľajšej miestnosti, vystrela ruky a zahatala im cestu ľadovým stĺpom. Minula na to mnoho energie, Sara ju musela podoprieť, aby nespadla z nôh. Len čo si však bola istá, že Oculovia zostanú na druhej strane, zvrtla sa k Vincentovi, ktorý už z posledných síl vzdoroval Vernonovi. 

"Chyťte sa za ruky!" Prikázala im a oni tak ihneď urobili. Kamene na ich náhrdelníkoch sa rozsvietili farbami dúhy. Winnie držala za jednu ruku Saru a tou druhou objala Vincenta okolo pása. 

Ucítila v tele príval energie. Sila kameňov sa hnala od posledného z nich cez toho, kto stál vedľa, až k nej a potom cez Vincenta smerovala do Vernonovho srdca. 

Vyhrajú. Vedela to. Len si nebola istá, či to Vincent vydrží. Keď sa mu nohy celkom podlomili a miestnosťou sa ozval krik, Sara ju pustila. Winnie padla na kolená a chytila Vincenta pod hlavou. Zostal jej ležať na stehnách, oči zatvorené. Zdvihla hlavu k Vernonovi. Jeho tvár bola pokrytá toľkými vráskami, pleť mal úplne sivú, oči zakalené. S posledným výkrikom sa jeho telo rozpadlo na prach. Roky, ktoré sa vyhýbal smrti sa teraz premietli do jeho telesnej schránky a vybrali si svoju daň. 

Sklopila som pohľad a prešla Vincentovi po líci rukou. Bol studený ako mŕtvola. Nijaký pohyb, srdce sa zastavilo. 

"Daj mu dolu ten kameň!" Poradil mi Marc a tak som mu ho stiahla z krku. V tej chvíli sa mu hrudník zdvihol a on začal znova dýchať. 

"Čo sa stalo?" Spýtal sa, keď ma nad sebou zbadal. Usmiala som sa a spokojne šepla:

"Vyhrali sme."

***

"Malo by to byť niekde tu." Oznámila som im, keď sme stáli na cintoríne. Rodinná hrobka sa nachádzala medzi rôznymi náhrobkami, no nikto nevedel, čo je ukryté v jej vnútri. Len ja som to vedela. 

Max ma nasledoval s Vincentom po boku. Šli sme pomaly, pretože Vinie bol od tej udalosti odkázaný na palicu, bez nej spravil sotva pár krokov, ale stále to bolo lepšie než vozík, ktorý používal ešte pred niekoľkými dňami. 

Dorazili sme na miesto, obzrela som sa naokolo a keď som si bola istá, že sme tu sami, otvorila som drobnú bránku, za ktorou boli položené staré svietniky. Vosk bol roztečený na zemi, zopár sviečok zostalo nedohorených. Opatrne som svietniky vybrala von a kľakla som si na okraj. Rukou som sa snažila nahmatať nerovnosti medzi dlaždicami. Všetky sedeli, až na jednu. Zaprela som do nej nechty a snažila sa ju vypáčiť. Roky ju však pevne usadili na svoje miesto. Prešla som po jej okrajoch a odstránila odtiaľ zapadnutý prach a hlinu. Potom som to skúsila znova. Tentoraz už sa mi podarilo vytiahnuť ju. V zemi pod ňou ležala malá truhlica. Siahla som po nej rukami a položila ju pred seba. Zotrela som z jej veka sivý povlak a otvorila ju. Všetky rodinné cennosti, ktoré mali nejakú vyššiu hodnotu otec ukryl do tejto skrinky. A ona tu na mňa celé tie roky čakala.

No dala som sľub, a tak som si ju nemohla nechať. Spolu s truhlicou som sa postavila a podala ju Vincentovi.

"Čo s tým spravíš?" Uprene som mu pozrela do očí.

"Ešte neviem. Ale mám zopár nápadov." Letmo sa na mňa usmial a prezrel si jej obsah.

"Ďakujem." Prikývla som a čakala na jeho ďalšie slová. Rozlúčku, hocičo. No on sa len obrátil, kývol Maxovi na pozdrav a odišiel. Zostala som tam stáť so sklamaným výrazom a dívala sa za ním, až kým mi nezmizol z dohľadu.

"Čo teraz? Máš kam ísť? Môžeš zostať u mňa alebo u Sary, aspoň pár dní, kým sa rozhodneš, čo ďalej." Prebrala som sa akoby zo sna a prekvapene pozrela na Maxa.

"Čože? Aha...áno. Ra...rada. Rada u teba zostanem. Ďakujem." Napriek Maxovej milej ponuke som zostala zarmútená. Naozaj som od Vincenta čakala viac. Len tak bez slova odišiel, akoby sme boli cudzí ľudia. Po tom všetkom. 

Nasadla som do auta, Max sa vybral cestou na letisko. Pozrela som na neho v spätnom zrkadle a keď som si bola istá, že ma nevidí, nechala som jednu osamelú slzu skĺznuť po mojom líci s jedinou vetou v hlave. 

Zbohom, Vincent.