Poslovia padlej hviezdy

Part 34

"Vypadnite!" Zabuchla pred nimi dvere asi tridsaťročná žena. Vincent znova zabúchal a prehováral k nej, aj keď si nebol istý, že ho počuje.

"Sára, prosím vás! Ide predsa o vašu rodinu. O vaše dedičstvo! Ten kameň vám patrí!"

"Nič o kameni neviem, dajte mi pokoj!" Ozval sa hlas spoza dverí. 

"Nemôžeš ju ovplyvniť, aby išla s nami?" Vincent potriasol hlavou nad týmto návrhom. 

"Môžem. Ale nechcem. Ak pôjde dobrovoľne, bude to lepšie. Nemôžeme ju nútiť, aby bojovala, ak nechce." Winnie zostala prekvapená jeho rozhodnutím. On nebol práve človek, ktorý by si pýtal dovolenie na čokoľvek. Ale tentoraz to bolo inak. 

"Tak ju donúť, nech nám otvorí dvere. Ak pred ňou zmiznem, možno zmení názor." Chvíľu váhal, ale napokon počúvol a snažil sa dostať žene do hlavy. Privrel oči a sústredil sa na jej tvár. 

"Sára, otvor dvere!" Opakoval niekoľkokrát, ale nič sa nestalo. 

"Zrejme to nefunguje, ak sa jej nedívam do očí."

"Tak tie dvere vyrazme!" Prekvapene na ňu pozrel. 

"To myslíš vážne?"

"Nemáme čas hľadať ďalšieho potomka. Potrebujeme ju. Už sme o jedného prišli. Nemôžeme hľadať ďalších aj z jej rodu. Musí to byť ona!" Vincent si v hlave preberal jej slová. Aj keď sa mu to nezdalo ako najlepšie riešenie, mala pravdu. Netušil, koľko času im zostáva, kým Vernon zistí, že žijú a tak na jej žiadosť kývol. 

"Máš poslednú možnosť otvoriť nám dvere!" Vyzval Sáru, ktorá práve otočila vrchným zámkom a chúlila sa k dverám svojho domu. 

"Nie!" Odmietla rázne. 

"Musíme ich vytrhnúť von, aby sme ju nezranili." Upozornil ju, než pred seba vystrel ruky. Winnie spravila to isté a sústredila sa na kameň. Obom takmer v rovnakej chvíli vytryskli z rúk jemné vlasce, ktoré sa obkrútili okolo rámu dverí. Ľadovo biela a ohnivo červená splynuli v jedno a steny domu sa jemne zatriasli. Sára v strachu uskočila od dverí, ktoré sa celé ocitli v zovretí zvláštnych povrazov a odleteli na chodník pred domom. 

Vincent vykročil dnu ako prvý a Winnie s vystretými rukami zabránila Sáre v úteku. Uprene sa na ňu zadíval a začal s vysvetľovaním.

"Musíš ísť s nami! Potrebujeme ťa! Tvoja stará mama nezmizla. Zavraždili ju! A môžu to isté urobiť aj tebe. Urobia to isté aj tebe! Ak ich s nami nezastavíš!" Žena vydesene behala očami z jedného na druhého. 

"Viem, že to cítiš. Že ti niečo dôležité chýba. Je to tvoj kameň! Bez neho nie si celá. Tvoja rodina bez neho nie je celá. Cítil som to isté, keď mi oznámili, kto som. Tá potreba vedieť viac. Dokázať viac! Patríš k nej!" Vystrel ruku k Winifred, ktorá v zápätí povolila zovretie a Sára sa mohla hýbať. Vincent sa bez ďalšieho slova otočil na odchod.

"Necháme ju tak?" Vyzvedala Winnie, keď ho dohnala na ceste.

"Príde za nami sama. Viem to. Oči ju prezradili. Nedá jej to pokoj." Nasadol do auta a naštartoval. Keď sa vedľa neho ocitla Winnie, vyrazil späť do mesta. Zastavil až pred bránou, za ktorou sa nachádzalo zhorenisko domu. Vystúpil a silou rozbil zámok na bráne. Bez zastavenia pokračoval ku schodom a potom dnu. Z budovy zostali len steny bez strechy. Vonku sa stmievalo a dnu prenikalo len málo svetla. 

"Kde sa nachádzalo jeho telo?" Spýtal sa jej dúfajúc, že si miesto tej tragédie pamätá lepšie než on.

"V obývačke." Vykročila tam ako prvá, rozhliadala sa po zemi. Z nábytku veľa nezostalo, podlahu pokrýval popol. Našľapovala opatrne, hoci by zrejme kameňu neublížila, aj keby naň stúpila. Nohy ju začali jemne svrbieť, keď sa vstupovala ďalej do miestnosti. Napokon sa sklonila a prstami odhrnula vrstvu mokrého popola. Izbu zaplnilo modré svetlo. Vincent sa postavil k nej a uprene hľadel na kameň. Ozvalo sa v ňom však nutkanie vziať oba kamene a utiecť. Doteraz si myslel, že už je to preč. No teraz ho to znova zasiahlo ako prívalová vlna. Odstúpil od nej a otočil sa ku dverám. 

Winnie vzala kameň do rúk a vykročila za ním.

"Si v poriadku?" Spýtala sa ho neisto. Letmo na ňu pozrel a prikývol.

"Áno. Poďme." Vyletel  z dverí von ako splašený, Winnie bolo jasné, že sa niečo deje. Zovrela kameň pevnejšie a dúfala, že Vincent zvládne cestu do motela s dvomi kameňmi v bezprostrednej blízkosti. Ak by bola na jeho mieste, zrejme by to nedokázala. Čo ak sa neovládne? Čo ak na ňu zaútočí? 

Zovrela ruky v päsť a nastúpila do auta. Pripravená kedykoľvek sa brániť proti jeho sile. Neuniklo jej ako zatínal prsty do volantu, ani to, že oči upieral výhradne na cestu. V aute vládlo ťaživé ticho a ani jeden z nich nevedel, ako ho prerušil. A možno ani nechcel.