Poslovia padlej hviezdy

Part 41

"Nemáš ani potuchy, kam ideš." Ozval sa Vincent po chvíli, keď Winnie nervózne stískala volant a rozhliadala sa na ceste sem a tam.

"Odboč z hlavnej, ak chceš ísť mimo ľudí." Poradil jej a ukázal rukou vpravo. Winifred stočila volant a zamierila s autom medzi domy. Potom pokračovala ďalej, až pokým sa cesta nerozdeľovala. Znova sa vybrala vpravo a musela naštartovať, keď jej auto v prudkom kopci zhaslo. Vincent sa len uškŕňal. Napokon sa jej podarilo zastaviť na vrchu pred akousi bránou. Otvorila dvere a chcela vystúpiť, no zabudla pritom na to, že je pripútaná k nemu. 

"Najprv ma ošetríš a teraz mi chceš utrhnúť ruku!" Zvolal po nej podráždene a súkal sa z auta von za ňou. Winnie prešla k bráne a skúsila ju otvoriť. Na jej prekvapenie to šlo ľahko. 

"Chceš ísť dnu?" Spýtal sa jej neisto. Prešla bránou a pokračovala k starej budove. Areál vyzeral roky opustený, okná boli špinavé, steny ošúchané a zafarbené grafitmi. Obišli celú budovu a keď so bola istá, že tam nik nie je, zastavila pred dverami.

"Budeš sa tam musieť vlámať." Šepol jej teste pri uchu ironickým tónom. Chlad jej prešiel celým telom až sa striasla. Vystrela ruku pred seba a dotkla sa dverí. Tie začali od zeme miznúť, až po nich zostala len tenká, sotva viditeľná hmla. Winifred potiahla Vincenta dnu, pričom dávala pozor, aby sa stále dotýkala dverí. Keď boli obaja dnu, ruku spustila a dvere boli opäť také, ako predtým.

"Super, a čo teraz?" Rozniesol sa jeho hlas skladom, v ktorom bolo len pár rozlámaných paliet a pavučiny. Zaviedla ho do rohu, otvorila svoj náramok a pripútala ho o potrubie. Posadila sa o kúsok ďalej a oprela sa o stenu. 

"Ak tu budeme takto sedieť a čakať niekoľko hodín, aspoň sa so mnou zhováraj."

"O čom?" V jeho miernom hlase zbadala náznak Vincenta, no vzápätí tento dojem pokazila jeho odpoveď. 

"Aká smrť je podľa teba najhoršia? Ako by si určite nechcela zomrieť?"

"To sa pýtaš, aby si si premyslel, ako ma zabiješ?"

"Si bystrá. Ale nebude ti to k ničomu."

"Ty zabúdaš na jednu vec. Ak sa Vincent nevráti, zostaneš takto. Nijaké schopnosti. Nemáš najmenšiu šancu utiecť a už vôbec nie, ublížiť mi."

"Možno. Ale čo ak budem rýchlejší? Čo ak si nevšimneš, že som na teba pripravený? Mohol by som ťa omráči, než sa stihneš brániť." 

Winnie sa poobzerala okolo, hľadala niečo, čo by sa dalo použiť ako zbraň. Vincent sa rozosmial a naklonil sa dopredu aby bol k nej bližšie, no aj tak ich delili necelé dva metre.

"Len buď vystrašená. Nech ťa hryzie paranoja. Čím viac budeš vydesená, tým ľahšie ťa dostanem." Cvakol zubami ako žralok po koristi. Winnie sa ale nezľakla, nemohla mu dopriať pocit výhry. Vstala a začala sa prechádzať po hale. Mierila k rozbitému oknu na ľavej strane. Zdvihla zo zeme najväčší črep a vrátila sa k Vincentovi. Videla, že znervóznel. 

Zapichla črep do látky svojho trička a potom potiahla prstami do strán, aby sa diera rozšírila. Odtrhla úzky pás a zaviazala látku okolo jeho úst. 

Črep odkopla nohou na druhú stranu a sadla si späť na miesto. Oprela si hlavu o stenu a privrela oči. 

sedeli tam niekoľko hodín, kým neucítila zimu. Celý sklad bol plný chladného vzduchu. Ako prvé pozrela na Vincenta. Obklopovala ho fialová hmla, jeho pokožka bola úplne sivá, oči rovnako čierne, len výraz mal menej prítomný než doposiaľ. 

"Vincent?" Oslovila ho opatrne a kľakla si bližšie k nemu. Chvíľu sa nič nedialo, akoby tam s ňou ani nebol. Nehýbal sa, nereagoval. Len tam sedel a upieral na ňu čierne oči, ktoré však akoby nehľadeli na ňu ale kamsi do diaľky. 

"Vincent?" Zavolala na neho znova, tentoraz hlasnejšie. Halou sa ozval jeho pridusený krik a sklo na oknách sa rozletelo dnu. Winnie si prikryla hlavu v poslednej chvíli, než ju zasiahol vodopád skla. Bála sa zložiť ruky a zdvihnúť hlavu, keď všetko utíchlo. Sedela tam schúlená vo svojom vlastnom úkryte netušiac, čo ju čaká.