Poslovia padlej hviezdy

Part 35

"To bola Sára. Hovoril som, že bude súhlasiť." Oznámil jej Vincent, keď zložil telefón. Winnie len prikývla. Zvierala kameň v dlani, takmer sa ju bála otvoriť, akoby takto mohla udržať jeho silu v tajnosti a ochrane pred ním.

"Asi bude lepšie, ak budem spať v aute." Prehovoril akonáhle si všimol jej zvláštne chovanie. 

"To nie je nutné." Snažila sa byť na neho milá ale Vincent potriasol hlavou, neušlo mu ako nervózne sa pomrvila kedykoľvek na ňu pozrel. 

"Chápem o čo ti ide, ale dobre vieš, čo som takmer urobil kvôli jednému kameňu. A teraz máš pri sebe dva. Doslova cítim, ako sa moje nohy chcú rozbehnúť k tebe a ruky ti ho chcú vyrvať z dlane. Nemôžeme riskovať, že urobím nejakú kravinu. Idem do auta." Pohol sa ku dverám ale ona na neho ešte prehovorila.

"Vincent?" Otočil za ňou hlavu ponad rameno, keď zastal na prahu.

"Levi by bol na teba pyšný." Jemne sa usmial a potom zmizol za dverami. Odkiaľ sa vzala tá potreba v nej povedať to? Možno to bolo preto, že ho dokázala pochopiť, tú túžbu po kameni a o to viac obdivovala jeho sebazaprenie. Chvíľu zostala sedieť na mieste. Rozhodovala sa, čo urobiť. Napriek nutkaniu dôverovať m sa napokon zdvihla a dvere zamkla.

Uprostred noci ju prebudila podivná červená žiara. Prižmúrenými očami sa pozrela k oknu, spoza ktorého tento úkaz prichádzal. Vstala z postele a odhrnula staré závesy. Lúč červeného svetla pramenil z parkoviska. Snažila sa rozoznať auto, ktoré sa v tejto hmle topilo. Po chvíli ho spoznala. Odomkla dvere a utekala dolu k ich autu. 

Do vnútra nevidela, vo výhľade jej bránil krvavý prach na oknách. Trhla kľučkou a vtedy sa jej k nohám zosypalo jeho telo. Našťastie ho stihla zachytiť, než sa mu hlava udrela o zem. Potiahla ho von za ruky a nechala žiaru zmiznúť k oblohe. 

"Vincent?" Oslovila ho zhrozene. Nestihla nič urobiť, pretože ju vyrušil zvuk prichádzajúci z motela. Letmo sa obzrela a pohotovo ich skryla pred zrakom zvedavého hosťa. Rozhliadal sa po okolí, zrejme aj on zazrel to podivné svetlo. Keď ale nič zvláštne nevidel, znova zatvoril dvere. Winnie obrátila pohľad späť k autu a všimla si Nolasovu knihu na sedadle. 

"Čo si s ňou robil?" Vzala ju do rúk a auto zatvorila. Vincent dýchal, ale netušila, čo sa mu stalo. Musela ho dostať do izby. Použila svoje schopnosti, aby odľahčila jeho telo a potiahla ho ku schodom. S knihou v rukách vybehla po nich na poschodie a k Vincentovi vystrela ruku. Z dlane jej vytryskla modrá žiara. Azúrové plamienky sa natiahli až k telu pod schodmi a zdvihli ho do vzduchu. Presunuli ho na poschodie a následne do izby. Winnie zatvorila dvere a nechala ho pomaly splynúť na posteľ. Telo mal úplne bezvládne.

"Čo si to urobil?" Prezerala  v rýchlosti knihu, no nemohla určiť, na ktorej strane bola naposledy otvorená. Musela zistiť príčinu jeho bezvedomia. Ale ako? Má čakať, kým sa preberie? Má ho priviesť k vedomiu svojou silou? Netušila, čo urobil a tak si nebola istá ani tým, či to na ňu nebude mať dosah, ak sa ho pokúsi prebrať. 

Napokon však pristúpila bližšie a sadla si k nemu. Sklonila sa nad jeho tvár, no zaváhala. Prebehla očami po nehybných črtách a priložila opatrne ruku k jeho lícu. Zneistela. Kameň sa vôbec nebránil, to nebolo normálne. Prečo necíti odpor? Akoby pred ňou nebol Oculus. Ale to predsa nie je možné.

Potriasla hlavou, akoby sa prebrala zo sna a náhlivo spojila svoje pery s tými jeho. Nechala energiu prúdiť do jeho vnútra a potom sa náhle odtiahla. Niečo nebolo v poriadku. Mala cítiť silu kameňa, aspoň nejaký náznak, že je v blízkosti nepriateľa. No nič také sa nestalo. Vydesilo ju to. No nie tak, ako to, čo sa stalo potom. Vincent sa zhlboka nadýchol a ju ovanul taký horúci vzduch, až sa musela odvrátiť. Rovnako rýchlo ako sa zjavil, tak aj zmizol a v izbe zostala zima. 

Otočila hlavu späť k nemu, no okamžite sa zháčila a odstúpila od neho. 

"Čo si to urobil?" Zopakovala, tentoraz už ju počul. Zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Nespoznávala ho. Nespoznávala jeho oči. Po zelenej nebolo ani stopy. Niekam sa vytratila. Z nejakého dôvodu jeho oči stratili svoju farbu. Tam, kde ešte večer splývali odtiene zelenej teraz boli tmavé zorničky. Také tmavé, až sa Winnie zdalo, že na ňu hľadí sama temnota.