Poslovia padlej hviezdy

Part 19

"Tak kde ju schovávaš?" Vyletel na Leviho jeho kamarát hneď, ako sa pred ním otvorili dvere. 

"Vedel som, že prídeš." Otočil sa k nemu a výhražne na neho ukázal prstom.

"Ešte stále môžem odísť. Hovorím ti to stále a zopakujem ti to. Je to kravina. Tá ženská ťa privedie do hrobu. Čo je to vôbec za keci, že ju môžem dostať von len ja?"

"Tak to stojí v tej knihe." 

"V akej? Kúpil si nejaký výmysel starého blázna a ona tomu samozrejme verí?" Prešmykol sa do vedľajšej izby, kde si okamžite všimol veľké zrkadlo zavesené na stenu.

"A tu máme našu princeznú!" Vrhla na neho nevraživý pohľad ale mlčala. Či chcela alebo nie, potrebovala ho. Bez neho nemohla byť slobodná.

"Tak čo mám robiť? Rýchlo, než zostarnem!" Súril Leviho nenávistným pohľadom. Podal mu knihu a ukázal na vrchnú časť stránky. Vincent knihu privrel a premeral si ju očami.

"Čo to má byť? Toto je ono? Veď to vyzerá ako zdrap vytiahnutý z kontajnera. Tebe fakt šibe!" Osopil sa na kamaráta s hlasným povzdychnutím.

"Len urob, čo tam je napísané. Prosím ťa o to!" Prehovorila k nemu Winifred. Pozrel do jej bezradných očí a následne ich upriamil do knihy. 

"Stella. Bola si uzavretá do sveta bez času proti svojej vôli. Pre vyššie dobro. Pre svoju ochranu." Opäť si povzdychol, opovrhoval každým slovom, pripadalo mu to ako úplná hlúposť. Napriek tomu pokračoval.

"V tento deň, v túto hodinu ukončujem tvoje väzenie. Veni foras. Stella sic luceat lux vestra. Ostium aperiens! Veni foras. Veni foras. Stella veni foras!" Opakoval všetko tak, ako bolo napísané na žltom liste papiera, no musel od neho odtrhnúť zrak, keď začul zvláštny šum. Oči uprel na zrkadlo pred sebou a v šoku odstúpil dozadu. Sklo sa vlnilo ako hladina rieky. Winifred stála pred priehľadnou stenou a vystrela k nej ruku. V momente, keď sa jej prsty dotkli povrchu, strhla ruku späť so zastonaním.

"Čo sa deje?" Spýtal sa znepokojene Levi.

"Nemôžem prejsť. Páli to. Nedostanem sa von!" Zúfalo mu vysvetľovala a Vincent uprel oči späť do knihy. 

"Nemôžeš. Nemôžeš vyjsť, pokým ti neuvoľním cestu. Čo je to za kravinu?" Obrátil sa na Leviho, v očiach mal strach, zmätok a úžas. 

"Urob presne to, čo tam je! Rýchlo!" Naliehal s prosbou v hlase.

"Veni foras." Zopakoval Vincent a podal Levimu knihu. Ten hľadal v rýchlosti pasáž, v ktorej sa práve nachádzali. Stálo tam, že Oculus musí prepustiť Stellu von sám. A to bolo myslené doslova. Hladinou zrkadlového mora prúdil všetok čas, ktorý Winifred strávila za jeho stenou. Nemohla sa ho dotknúť. Inak by ju spálil na uhol. Oculus však bol na druhom brehu a tak mohol otvoriť priechod. Vincent podišiel k zrkadlu a opatrne k nemu natiahol ruky. Prsty mu vošli do priehľadnej tekutiny. Narozdiel od Winifred, jeho len príjemne chladila. Nechápal, čo sa deje, nerozumel tomu, ako je to možné. Ale bol zvedavý, či to dokáže. Otočil ruky dlaňami od seba a priložil ich k sebe. Priehľadný vodopád stekal okolo jeho rúk. Uprene ho sledoval očami a začal od seba ruky posúvať ďalej. Akoby to bola opona na divadelnej scéne, začali sa od seba dve steny oddeľovať. Prúd neustával, pretekal popri jeho rukách. 

Zaprel do strán prsty a potlačil do strán. Vodopád sa od seba vzďaľoval, až vytvoril dostatok priestoru pre Winifred. Vincent povolil zovretie v domnení, že ju nechá prejsť. Lenže, keď ruky spustil, steny tečúceho času sa k sebe opäť začali približovať.

"Musíš to držať! Musíš počkať, kým prejde až potom to pusť!" Vysvetlil mu Levi to, čo aj jemu samého došlo v tom okamžiku. Pozrel sa do očí dievčaťu stojacemu oproti nemu a na moment zaváhal. Mohol by ju tam nechať. Bez neho sa odtiaľ nedostane. Ale niečo mu bránilo. Ozval sa v ňom akýsi hlas, ktorý sa ho spýtal, či je toto všetko čo dokáže? Možno má väčšiu moc než dostať ju von. Bol zvedavý, ohromený a tak sa znova zadrapil do vlniacej sa hmoty. 

S vystretými rukami tlačil steny k okraju zrkadla a kývol jej, aby prekročila rám.

"Poď!" Požiadal ju s tieňom na tvári. Ruky ho totiž začínali jemne páliť a vedel, že ak by bránu držal otvorenú dlhšie, spálil by sa. Winifred si chytila širokú sukňu do rúk a vyliezla na stôl pred svojou stranou zrkadla. Sadla si naň a nohy opatrne vystrčila von. Zrkadlo však bolo vysoko. Potrebovala sa niečoho chytiť, aby mohla zoskočiť dolu. Rám by ju však spálil. Šaty okolo nôh sa jej začínali rozpadať pri dotyku s okrajom zrkadla a jej neostávalo veľa času, kým by ucítila neviditeľný oheň na svojich nohách. Vincent zatínal zuby pri pocite pálenia v dlaniach. Videl strach v jej očiach a tak sa rozhodol rýchlo konať. Pustil steny priehľadného vodopádu a schytil ju okolo pása. Ustúpil s ňou v náručí o niekoľko krokov v sekunde, keď sa brána zavrela. Zrkadlo zrazu vyzeralo ako všetky ostatné. Odrážalo izbu a ich dvoch. Vincent sa sklonil, aby dievča dosadlo nohami na podlahu. Winie ho kŕčovito držala okolo krku, oči mala zatvorené. 

Až po chvíli ich otvorila a zistila, že stojí s nimi v izbe. Vincent na ňu zarazene hľadel a zmohol sa len na jediné.

"Si skutočná! Cítim ťa! Ty si naozaj! Si skutočná!"