Poslovia padlej hviezdy

Part 12

Dva dni sa Levi snažil vypátrať niečo o snúbencovi, ktorého mu opísala Winifred. Internet mu v tomto veľmi nepomohol a tak sa rozhodol pre jedinú alternatívu, ktorá ho napadla. Zájsť do archívu a prejsť staré záznamy. Zhodou okolností, a to bola veľká výhoda, pochádzal Winnin snúbenec z vedľajšieho mesta a zrejme sa tam po jej zmiznutí mohol vrátiť. Aspoň v to Levi dúfal, keď nasadal do auta so zrkadlom na sedadle spolujazdca. Vyzeralo to komicky ale príliš to neriešil. Sotva naštartoval auto, keď mu zazvonil telefón. Meno volajúceho ho vôbec nepotešilo.

"Čo chceš?" Ozval sa otrávene. Počul z druhej strany nepravidelný hlasný dych a znechutene sa zatváril pri predstave, čo asi jeho kamoš práve robí.

"Potrebujem....odvoz." Vykoktal zo seba Vincent a Levi zvraštil obočie od hnevu.

"Odvoz? Nebudem ti robiť taxikára ak si sa niekde ožral! Na to zabudni!" Hoci bol naštvaný, hovor neukončil. Namiesto toho čakal na odpoveď.

"Nie...nepil som...aj keď sa tak cítim. Potrebujem, aby si po mňa došiel. Som tak trochu..tak trochu krvácam.."

"Čo?" Zvolal zhrozene Levi, Winifred len ticho načúvala polovici rozhovoru a snažila si spojiť súvislosti.

"Ponáhľaj sa. Zdrhol som ale ak ma nájdu..."

"Kto? O čom to rozprávaš?"

"Tí hajzli, čo šli po  ňu. Ponáhľaj sa. Nemôžem zastaviť krvácanie. Ľudia sa po mne divne pozerajú. Asi preto, že vyzerám ako Carrie."

"Dobre...kde vlastne si?" Počkal kým mu Vincent prezradí názov mesta a potom sa chystal zložiť.

"Ako ťa tam nájdem? Kde presne si?" 

"Oproti je pošta. Zbadáš ma ľahko. Ver mi." Zložil a zviezol sa na zem, pretože nohy ho ďalej nevládali držať. Privrel oči a preklínal v duchu to dievča, ktoré mu to spôsobilo. Pri prvej príležitosti sa jej zbaví.

****

Levi šliapol na plyn a ponáhľal sa na určené miesto. Nevšímal si škrábanie po skle, ktoré vydávalo písanie Winifred. Takmer úplne zabudol, že ju má vedľa seba. Z hlavy mu vyfučalo všetko, jej snúbenec, archív aj ona. Premýšľal len nad tým v akom stave je Vincent. Podľa toho telefonátu to muselo byť dosť zlé, ale keď dorazil na miesto, hneď vedel, že sa mýlil. Toto bolo príšerné. 

Do mesta dorazil o necelých 15 minút a na prvej križovatke pristavil, aby sa spýtal na cestu k pošte. Mladík na chodníku mu vysvetlil trasu, no veľa z jeho navigácie nepochopil. Nejakým zázrakom sa mu predsa len podarilo dostať sa až k nízkej žltej budove a spomalil. Prechádzal okolo a pohľadom skenoval ulicu oproti. Bolo tu zopár ľudí, ale nikto sa neponášal výzorom na jeho kamaráta. V prvom momente ho premkol strach, že Vincenta znova chytili. Zabočil do úzkej uličky, ktorá sa tiahla kolmo na hlavnú cestu a zastavil. Vybehol z auta a rozhliadal sa po ulici. Zbadal na zemi drobné stopy, ktoré sa tiahli popri stene a až nápadne pripomínali krv. Prehrabol si rukou vlasy od nervozity a vrátil sa smerom k autu. Otáčal sa na všetky strany, hľadal svojho kamaráta v každom človeku, ktorý sa zjavil blízko. Zrazu začul písknutie kdesi z diaľky. Otočil sa a snažil sa všimnúť si, kto na neho takto volal. Postava sa vynorila zo svojho úkrytu. Zadný vchod do akéhosi obchodu mu poslúžil ako dočasné útočisko. Neistá chôdza a pomalé kroky Levimu okamžite naznačili, že je to s ním zlé. Pribehol k nemu a lepšie si ho prezrel.

"Kriste!" Zvolal zdesene a podoprel ho, pretože sa mu zdalo, že Vincent sa o chvíľu zrúti k zemi.

"Prečo ti to tak trvalo?" Okríkol ho Vincent a pritláčal si k hrudi zakrvavený kus látky, pod ktorým sa ukrývala jeho ruka. 

"Buď rád, že som vôbec prišiel."

"Slečinka ti to zakazovala?" 

"Nechaj si to! Poriadne ťa doriadili."

"Cítim sa fantasticky!" Hlesol ironicky a prebehol očami po predných sedadlách.

"To si so sebou musel brať aj tú nádheru?" Levi ho posadil dozadu a zabuchol dvere. Odpovedal mu až keď si sadol za volant.

"Boli sme na ceste do archívu. Chcel som..." Vincent mu skočil do reči a otrávene si odfrkol.

"Ušetri ma podrobností. Nezaujíma ma to. Len ma zavez domov a zavolaj Mishu."

"Prečo?" Nechápavo sa na neho otočil, keď cúval z uličky na hlavnú cestu.

"Chodí predsa na zdravotnú!" Posledné slovo zdôraznil, akoby tým malo byť Levimu všetko jasné.

"Hej, ale prečo..." Nenechal ho dopovedať. Vysvetlil mu to jednoduchým odkrytím látky, ktorá mu doteraz zakrývala ruku. 

"Kurva!" Vincentovi bolo jasné, že to vyzerá naozaj zle, pretože jeho kamarát nadával len vo veľmi ojedinelých situáciách. Ale tak nejak mu došlo už keď sa mu ten prst chystali odseknúť, že to nebude príjemný pohľad. 

"Potrebujem to zašiť." Oznámil mu, akoby o nič nešlo.

"Vezmem ťa do nemocnice!" Snažil sa ho prehovoriť Levi ale Vincent rázne pokýval hlavou.

"Ani náhodou. Tie gorily by ma tam našli. Musíš ma vziať do chaty a privezieš Mishu, aby mi to zašila. Stačí trochu, len aby to už nekrvácalo."

"Tebe hrabe? Čo ak dostaneš infekciu? Misha na to nemá kvalifikáciu, to....to nezvládne!" 

"Ahoj. Potrebujem od teba láskavosť.."Začul zo zadného sedadla a neveriacky sa obrátil na Vincenta, ktorý už telefonoval jeho sestre.

"Čo...? Zbláznil si sa?" Ignoroval jeho pripomienky a pokračoval.

"Levi pre teba príde, vysvetlím ti to potom. Vašim povedz, že ideme na kofolu. Hej. Okej. Čau." 

"Nespravím to!" Odporoval Levi, ale Vinc sa len spokojne usalašil na pohodlnej sedačke. 

"Je to len maličkosť. Misha to zvládne."

"Maličkosť? Maličkosť? Má ti prišívať prst? Zošalel si?" 

"Nie! Ten prst nemám! Len mi zašije ranu. Mlč už a choď k vám! Vyzdvihneme ju rovno po ceste." Levi pokrútil hlavou ale aj tak vošiel do mesta s tým, že urobí, o čo ho žiadal. V hlave začal vymýšľal plán, ako Mishu presvedčí, aby držala jazyk za zubami. Poznal svoju sestru veľmi dobre a vedel, že to bude ťažký oriešok. 

Winnie len nemo hľadela na oblaky, bola to jediná vec na ktorú z tohto uhla dovidela. Netušila v akom stave je Vincent a snažila sa umlčať ten slabý hlások, ktorý sa ozýval kdesi vo vnútri a našepkával jej, že jej je ho ľúto. Potriasla hlavou a s kamennou tvárou si opakovala, že sa ju pokúšal zničiť. Nemôže s ním súcitiť. Ani náhodou. Nech sa však akokoľvek snažila nahovoriť si, že si to zaslúžil, stále mala nutkanie dúfať, že bude v poriadku.