Poslovia padlej hviezdy

Epilóg

"Kam ideme?"

"Je to prekvapenie." Odvetil mi na moju otázku Max a šibalsky sa usmial. Netušila som, čo sa deje. Nikto z nich mi nechcel nič povedať. Prešli asi dva týždne odo dňa, čo sme boli na cintoríne a ja som stále bývala u neho. Začínal byť pre mňa ako starší brat. No neznášala som, keď mi niečo tajil. A tak som si teraz nervózne prechádzala nechtom po prstoch a premýšľala, čo sa asi deje. 

Napokon auto zastavil pred veľkým domom a vystúpil.

"Kde to sme?"

"Len poď dnu." Pobádal ma otvárajúc starú kovovú bránu. Neisto som vkročila na rozsiahli pozemok a pokračovala k dverám toho sídla. Keď som ich otvorila, začula som niekoľko hlasov. Nazrela som do vedľajšej miestnosti a zbadala ich.

"Ahoj. Tak ste konečne dorazili!" Oslovila ma Sara a ostatní sa pridali. 

"Čo sa tu deje?" Spýtala som sa zmätene.

"Vysvetlí ti to. Choď za ním. Je na záhrade." Zamračila som sa, no keďže mi na otázku "kto?" nik neodpovedal, vybrala som sa k zadnému vchodu. Max zostal v obývačke a tak som šla sama. 

Bola som taká zvedavá, že som si dom ani poriadne neobzrela a rovno som mierila von. Vyšla som na trávnik a obzerala sa okolo, no nikoho som nevidela. 

"Ahoj." Ozval sa zrazu hlas za mnou a ja som sa prudko obrátila.

"Vin?" Prekvapene som na neho zostala hľadieť. Usmial sa a vybral sa ku mne pomalým, krívajúcim krokom. 

"Myslela si, že už ma neuvidíš?" Zdvihol obočie a uškrnul sa. Ničomu som nerozumela.

"Čo sa to tu deje?"

"Povedal som Maxovi aby ťa priviezol domov. Takže, vitaj doma!"

"Čo?" Upierala som na  neho neveriacky oči.

"Prišlo mi hlúpe utratiť všetky tie peniaze len tak, takže som za ne kúpil ten dom a zvyšok som uložil do banky. Potrebujeme miesto na bývanie a navyše Stelly niekde musia cvičiť svoje schopnosti. Vraj chcú vo voľnom čase pomáhať ľuďom, či čo, tak sa musia zlepšovať. Tak ma napadlo, prečo nie tu?" Potriasla som hlavou akoby som sa mala prebudiť, no stále som stála  na mieste a pomaly mi dochádzalo, že to nie je sen.

"Potrebujeme?" Zopakovala som priškrteným hlasom, Vincent na mňa upieral svoje zelené oči.

"My dvaja predsa. Takmer som kvôli tebe prišiel o nohu, budeš mi to musieť nejako oplatiť." Zatiahol ironicky a mne sa na tvár votrel úsmev.

"To myslíš vážne?" 

"Smrteľne." Priblížil sa ku mne, no ja som sa o kúsok odtiahla.

"Čo môj kameň? Neublíži ti?" Chytil ma okolo pása a sebavedome odvetil:

"Mne? Mňa len tak niečo nedostane!" 

"To dúfam." Prižmúril oči a mierne potriasol hlavou.

"Fakt si si myslela, že by som odišiel bez rozlúčky?" Neodpovedala som mu. Pritiahla som si ho k sebe a pobozkala ho. Kameň na hrudi sa rozžiaril, pripravoval sa na obranu. No trvalo to len chvíľu, kým jeho svetlo zhaslo. 

Vedel, že už nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Že je všetko tak, ako má byť.