Crazy |S.M.| ✔

11.

Možno majú všetci pravdu. Možno by som sa mala postaviť minulosti a čeliť jej plnej sile, lenže tiež viem, že by som jej váhu neuniesla.

Je ťažké pripustiť si, že niekto na kom vám záležalo tu už viac nie je. Ubehlo vraj už veľa času, lenže mne sa čas zastavil akonáhle poslednýkrát vydýchla moja milovaná sestra.

Mnohí hovoria, že som vyrovnaná a všetko zvládam skvelo, lenže to je lož.
Do útrob môjho vnútra sa nikto nedostane. Už nedovolím, aby mi na niekom záležalo tak veľmi ako na Shanii. Rovnakú bolesť už nechcem nikdy zažiť.

Len kvôli zmierneniu bolesti som svoj žiaľ a utrpenie zabalila do hrubého papiera nenávisti. Ak aj viem, že si to nezaslúži, nedokážem jej odpustiť, že ma opustila tak skoro.

,,Nad čím to zase premýšľaš?" opýta sa Dominic a obzrie sa mojim smerom.

Len tak sedíme na gauči o siedmej ráno a dívame sa do blba. Každý sa utápa v myšlienkach a nevnímame okolie, no už nedokážeme spať.

,,Nad včerajškom," odpoviem mu a pozriem sa do jeho oči.

Na jeho tvári sa zračilo pobavenie, keďže určite nemyslel na to isté ako ja. V jeho hlave sa pravdepodobne zjavila moja trápna chvíľka na koncerte, ktorú im Naira veľmi detailne vysvetlila.

,,Myslíš ten trapas, alebo tú mikinu, čo máš na sebe. Nehovor mi, že už si aj ty do neho zblbnutá," povie s predstieraným zdesením.

Aj cez moju pomerne zlú náladu sa pri jeho slovách pousmejem, no na nálade mi to nijako nepridá. Akoby to vôbec bolo u mňa možné? Myslí si, že by jeden večer zmenil celý môj postoj?

,,Nestraš," uahriaknem ho a znovu pozorujem stenu.

On vie, kedy má jednoducho mlčať a nepýtať sa nič. Za toto som si ho nesmierne cenila, lenže dneska to bolo iné.

Chytil mi ruku a jemne odhrnul rukáv. Našiel presne to, čo hľadal. Na ruke som mala strieborný náramok so srdiečkami, pričom jedno z nich sa dalo otvárať.

Dostala som ho od Shanie na svoje narodeniny. V tom srdiečku bola naša spoločná fotka. Prestala som ho nosiť až keď zomrela, lenže keď som celú noc strávila premýšľaním, cítila som sa bez neho osamelo.

,,Shania," hlesne.

Na jeho tvári sa objavilo tak veľa pocitov, že som ich nedokázala všetky prečítať. Nevedel, čo si má ďalej myslieť. Jedna emócia však prevládala. Nevedela som presne určiť či to bol hnev alebo skôr zlosť. Rozhodne v jeho inak usmiatej tváre nebolo nič vľúdne.

,,Tamaya, prečo si to robíš?! Ubehli už tri roky, proste na ňu zabudni," povie Dominic podráždene.

Nevie, že ja trpím každou sekundou viac a už to nedokážem zastaviť. Uzatvárala som sa pred tým príliš dlho. Zabudla som na to možno príliš skoro, tak skoro, že som sa s tým nestihla zmieriť a teraz ma to dobehlo.

,,Nedokážem zabudnúť. Celé tri roky som cítila nesmiernu bolesť, ktorá sa pomalými krokmi zmenšovala, no všetko sa pokazilo. Ta rána na srdci sa znovu otvorila a krváca ešte viac ako inokedy. Nedá sa to zastaviť," šepnem pomedzi vzlyky.

Nohy si pritiahnem k sebe a hlavu položím na kolená. Inokedy by som mala istotu, že ma podrží a objíme, no dnes nie, nevedela som si však vysvetliť prečo.

Hoc sa mi to vôbec nepáči, viem, že je čas postaviť sa tomu, len neviem ako. Otáčala som sa tomu chrbtom príliš dlho a toto sú len následky a všetko je to len začiatok. Bude to omnoho horšie, viem to.