Crazy |S.M.| ✔

46.

Hneď ako som otvorila oči, myseľ mi zaplavili spomienky na včerajší večer, na najkrajší večer môjho života.

Nie je pravda, že by som svoje rozhodnutie ľutovala a to aj napriek tomu, že sa všetko skomplikovalo a teraz som nevedela ako ďalej.

Musela som sa s ním rozlúčiť, no zároveň to bolo to jediné, čo som skutočne nechcela.

Aj keď odídem, spomienky na tento večer zostanú rovnako krásne, len viem, že ma pri nich zaplaví smútok a hlavne výčitky. Dala som mu predsa niečo, čo ešte nikomu a to ho poznám len niečo okolo mesiaca.

Možno to predsa len nebolo správne rozhodnutie, dala som jemu aj sebe nádej, ktorú sme nikdy nemali. Ako by sme mohli, keď naše životy boli tak odlišné.

Bez ďalších myšlienok som vstala z postele a zabalená v deke sa vybrala do kúpeľne, zatiaľ čo Shawn ešte spal. Ja som však viac nemohla, za pár hodín už budeme sedieť v lietadle na ceste späť do Toronta.

Rýchlo som sa osprchovala a so zvláštnym pocitom začala robiť raňajky.

Mala som veľa času rozmýšľať, no neviem, či to bolo nejako pozitívne. Neustále som sa v myšlienkach vracala do toho okamihu. Bála som sa, čo presne sa, keď sa Shawn zobudí.

Tak nervózna som ešte nikdy nebola. Čo ak to bude on ľutovať alebo ma dokonca ignorovať?

Možno vďaka týmto myšlienkam som začala pochybovať ešte viac, no akonáhle mi vo veľkom začali tiesť slzy, musela som prestať. Nech už to bude akékoľvek, zvládnem to.

Keď som za sebou počula kroky, rýchlo som si utrela slzy, no aj tak si to určite musel všimnúť. Nečakal na nijaké moje slová, vysvetlenie alebo podobne, len si ma pritiahol do náručia. Už som však neplakala, lež si užívala ten krásny pocit, keď som vedela, že som len jeho a nikoho iného.

,,Mali by sme ísť." poviem mu zúfalo, hoc som sa rozhodne nechcela ešte odtiahnuť.

Aj Shawn vyzeral byť nespokojný, keď som sa odtiahla a zahryzla do bagety. Lenže Shawn viac tým nepekným pohľadom skenoval moju bagetu než mňa.

,,Fuj, rajčiny." povie znechutene a zoberie mi bagetu z rúk, pričom všetky rajčiny hodí do koša.

Ihneď som po ňom hodila vražedný pohľad a zobrala si svoju bagetu naspäť, pričom som sa naňho neprestala dívať.

,,Ako môžeš byť taký bezcitný." mumlem popri jedení, akoby som sa bála, že mi ju môže opäť zobrať.

Myslím, že jemu sa moc nepáčilo, že sa venujem viac jedeniu ako jemu, keď ma pobozká.

Až vtedy som začala byť pokojná. Dokonale pokojná. Vedela som totiž, že to určite neľutuje a to mi stačilo, nič viac som nepotrebovala vedieť.

,,Ešte ti od tých červených diablov chutia ústa." zatvári sa znechutene, hoc to viac menej len predstiera, hoc uňho ťažko povedať.

Bagetu položím na kuchynskú linku a svoje ruky obtočím okolo Shawna. Pozriem mu s úsmevom do očí a venujem mu krátky bozk.

,,Nikto ti nekázal ma pobozkať, takže to je tvoja smola." cmukem a vytratím sa z kuchyne.

S poslednými zvyškami energie sa začnem baliť, pričom sa snažím opäť nerozplakať. Neviem ako to bude ďalej a je hlúpe dúfať, že to čas môže vyriešiť.

Ak to necháme na čas, všetko medzi nami sa rozpadne a to nechcem, no zároveň mu nemôžem dať to, čo by chcel, máme každý svoj život a naše životy by nemali byť prepojené.

,,Čaká nás už auto." povie Shawn z prahu dverí, odkiaľ ma zrejme už dlhšiu dobu pozoroval.

Nemala som chuť mu nejako odpovedať, tak som len zobrala svoj kufor a išla za ním.

Celý ten čas, čo sme išli na letisko som sa snažila nerozmýšľať nad tým, hoc som sa pár myšlienkam nevyhla.

Neuľahšoval mi to ani fakt, že ma Shawn celú tu cestu držal okolo pása a ja som sa cítila tak skvelo.

*

,,Už sme tu." šepne mi Shawn a jemne mnou zatrasie.

Ešte veľmi ospalo si pretrieme oči a vyberiem sa za ním von z lietadla, no zrejme to bola chyba. Uvedomila som si to až vtedy, keď sa okolo Shawna zbehli jeho faninky.

Našťastie si ma však nevšimli, preto som sa stihla vytratiť spolu s kufrom až pre letiskovú halu, kde ma už čakal taxi.

Nečakala som Shawna, len išla domov, teda do domu, ktorého som kedysi nazývala svojim domovom.

Vedela som, že Shawn za mnou zrejme zajtra príde a dovtedy mám čas na rozmyslenie si všetkého, hoc si nemyslím, že niečo vymyslím.

Bez klopania vtrhnem dnu, no je tu až podozrivo ticho, chcela som sa už otočiť a ísť radšej za Jeminou, no zastavil ma hlas starkej.

,,Kto tu je?"

S úsmevom idem za ňou do kuchyne a keď ma zbadá, od prekvapenia jej spadne naberačka z rúk.

,,Tami, moja drahá, som tak rada, že tu, srdiečko, si." zvolá a privinie si ma do svojho medvedieho objatia.

Tiež sa pokúšam usmievať, no nejako sa to nedá. Na kuchynskej linke bol položený malý obraz s rozbitým rámom.

Za ním boli dve dievčatá a hoc mali rozdielnu farbu vlasov, mohli by ste si myslieť, že boli dvojičky. Na tvárach mali spokojné úsmevy, ktoré však zakrývala veľká prasklina.

,,Kde ste to našli?" opýtam sa jej so slzami a fotky zoberiem do rúk.

Starká sa na mňa vrúcne usmeje a ruky položí na moje plecia. Bola to fotka, ktorú som rozbila, keď som sa dozvedela o Shaninej smrti. Znamená pre mňa veľa.

,,Odkladala som si ju. Všetci sa báli, keď si zmizla, mysleli si, že si pri svojej sestre. Tvoja mama preplakala každú noc, až dokým Naira nehovorila, že si v poriadku. Mala by si ísť za nimi do Montréalu." povie starká priamo a pohladí ma po vlasoch.

Zaplavia ma výčitky, no taktiež som vedela, že dnes sa ešte vrátiť nemôžem. Je tu ešte jedna najdôležitejšia vec, ktorú musím vybaviť.

,,Áno, ale ešte zajtra tu potrebujem byť." odpoviem jej a s menším zaváhaním sa usmejem.