Crazy |S.M.| ✔

48.

Nezaujímala som sa viac o to, že hoc som sľúbila, že zostanem celé vyučovanie, odišla som už po prvej hodine.

A teraz som len nervózne kráčala po parku, kde už neboli žiadni ľudia. Všetci boli v práci alebo škole a presne toto mi vyhovovalo.

Nebola som si ešte úplne istá, čo mám povedať, keď sa tu Shawn zjaví. Akosi som dúfala, že slová zo mňa vylezú sami, hoc to nedáva žiaden zmysel.

Mala som si aspoň zbežne premyslieť čo poviem. Veď ani nie som rozhodnutá, či s ním budem alebo nie.

V hlave sa mi prekrikovali vety, ktoré povedal Theo aj Aaliyah a nevedela som, ktoré si viac vezmem k srdcu. Možno by bolo lepšie, keby som našla svoje riešenie.

,,Tamaya." ozve sa za mnou a bez rozmyslu sa naňho otočím.

A stalo sa presne to, čo som nechcela, len sme tam stáli a dívali sa jeden na druhého, neschopný slova.

Zvláštne však bolo to, že v tento okamih sa mi zastavil čas a vlastne aj všetko vo mne. Necítila som, že by som dýchala alebo rozmýšľala.

Až po dlhšom čase som si uvedomila, že som to bola ja, čo ho možno vyrušila pri nejakej práci a nebolo správne tu len stáť.

Pohnem sa k nemu a snažím sa tváriť vyrovnane, možno až sebeisto, no každým ďalším krokom sa tieto pocity vytrácali a nahradila ich frustrácia.

,,Neviem, čo mám povedať." priznám neisto, keď ubehne až príliš veľa minút na to, aby som zostala ticho.

Shawn sa mi pozrie do očí a nervózne sa na mňa pousmeje, čím mi dá najavo, že je na tom podobne.

,,Musíme sa rozlúčiť." poviem napokon, bez toho, aby som to nejako zvážila.

Vtedy sa na mňa Shawn prestane dívať, svoju pozornosť venuje stromom okolo nás a zatína sánku.

,,Nemusíme a ty to vieš." šepne takmer nečujne.

Pozriem naňho bolestným výrazom, ktorým som mu jasne dala najavo, že to takto bude správne, hoc to bolí.

Už teraz som cítila vo svojej hrudi neskutočný tlak, ktorý mi znemožňoval aj dýchať.

,,Shawn, prosím." hlesnem a pozriem sa mu do očí, v ktorých sa zjaví ešte väčšia bolesť ako pred chvíľou.

Možno na chvíľu vo mne vzplanul plamienok nádeje, že možno by sme skutočne mohli byť spolu. Že sme len obyčajný ľudia, ktorý sa do seba zamilovali, no o to horšie bolo uvedomenie si, že to tak nie je.

,,Milujem ťa, Tam. Nevidíš to?" Prehodí rozhorčene.

Po vyrieknutí týchto slov prudko zalapám po dychu a snažím sa neplakať, no slzy mi idú samé.

Srdce mi bilo ako splašené a ja som sa akoby znovu zamilovala. Bol to tak neskutočne krásny pocit vedieť, že to je presne tak ako cítim aj ja.

Po zistení, že som to ja, ktorá bráni nášmu vzťahu a zbytočne mu ubližujem, plakala som ešte viac.

Keď Shawn zistí, že sa odo mňa odpovede tak skoro nedočká, začne konať. Svoju tvár priblíži k tej mojej až natoľko, že sa naše pery takmer dotýkajú. Celý čas mi pritom hľadí do oči a snaží sa zistiť, či ma môže pobozkať.

Ja len stojím ako prikovaná a nedokážem nič povedať. Akoby som bola paralyzovaná. Presne som vedela, že to chcem urobiť. Možno to všetko zhorší, no potrebovali sme to v tej chvíli obaja rovnako.

Náhle prekoná vzdialenosť medzi našimi perami. Celým telom mi prejde vlna vzrušenia a v mojom bruchu sa usadia tisícky motýľov ako zakaždým, keď ma pobozká.

Keď sa odtiahne, s ľútosťou mu hľadím do očí, lebo neviem, čo iné by som mala robiť alebo povedať.

,,My nemôžme byť spolu," šepnem.

Viem, že to ani ja sama takto necítim, no viem, že to bude pre nás oboch ľahšie. A ak nie, tak mu aspoň nezničím všetko, čo si stihol v živote vybudovať.

,,Ale prečo?" Opýta sa.

Nechápe to rovnako ako moje srdce, ktoré je rozhodnuté navždy zostať po jeho boku.

,,Zajtra odchádzam domov a ty zostaneš tu. Bola by to len letná láska. Nechápeš, že by ma to zlomilo?! Je to šialenstvo, ktoré ma dostane na dno..." chcem pokračovať, no môj hlas sa zlomí a ja nedokážem pokračovať.

Moje oči zaplavia slzy, cez ktoré ani nevidím na jeho tvár, ktorá mi bude tak chýbať, keď odídem.

Už len spomienka na náš vzťah s Theom neuveriteľne bolí a ja viem, že so Shawnom by to bolelo omnoho viac, už teraz to bolí viac a bude to už len horšie.

,,Nedokážem to," zopakujem so slzami, ktoré behom malej chvíľky vytvorili mokré cestičky na mojich lícach.

,,Bude to v poriadku," povie mi chlácholivým hlasom a mocne ma objíme.

Akoby si uvedomil, že so mnou v tomto nepohne a možno len pochopil, že to takto bude lepšie.

Rezignoval, rovnako ako ja, za čo som bola vďačná, no zároveň som sa o to viac bála, čo bude ďalej, nechcela som však na to myslieť v našom poslednom spoločnom objatí.

,,Všetko bude v poriadku." Šepne mi do vlasov.

Ďalej už nevnímam, len sa unášam vo vlastných pocitoch a skrývam sa v náručí niekoho, na kom mi neuveriteľne záleží. Milujem ho, no musím mu dať zbohom.