Crazy |S.M.| ✔

14.

Oči sa mi samé zatvárali a moje nohy nemali dosť síl ísť naspäť do postele. Už som skoro zaspala, keď si niekto prisadol na barovú stoličku vedľa mňa.

Ani som sa neunúvala zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na toho narušiteľa. Pokiaľ bol ticho, neprekážal mi.

,,Spíš?" zašepká vedľa môjho ucha.

Z náhlej blízkosti mi nabehli po tele zimomriavky, no nedala som to na sebe nijako poznať.

,,Očividne nie," zamumlem viac menej do stola a pomaly zdvihnem hlavu.

Moje oči sa znovu stretnú s tými jeho hnedými. Pozerá sa na mňa a každých pár sekúnd otvorí ústa, že niečo povie, no napokon zostane ticho. Ani sa neodváži vydať čo i len hlásku, nad čím sa pousmejem.

,,Vieš, Aaliyah sa mýlila," povie po chvíľke a odvráti zrak.

,,V čom?" opýtam sa potichu a pozorujem jeho rozpačité pohyby.

Pôsobilo to takým dojmom, akoby sa ma bál, čo mi prišlo zvláštne, keďže je starší ako ja, no rozhodla som sa to nekomentovať.

,,Hovorila, že keď tu zostaneš na noc, zmeníš názor a zostaneš v Toronte," vysvetlí mi.

Tomuto naozaj neviem uveriť. Čo ma Aali nevidela, keď som tu prišla?! Nevidela, že Toronto nemôžem už ani cítiť?! Je pravda, že ma veľmi pozitívne zmýšľanie, ktoré sa snaží uplatniť aj do života iných.

,,Aali nevie prečo chcem odísť," šepnem a odchlípnem si z čaju, ktorý už stihol vychladnúť.

Jeho sladkú chuť cítim na jazyku, no namiesto toho, aby som si na ňom pochutila, z návalu sladkého mi príde akurát tak zle.

,,Nemyslím si, že tu ostaneš. Poznám ten pocit, keď potrebuješ odísť čo najďalej, keď je toho na teba príliš," povie mi a konečne sa na mňa pozrie akoby presne vedel ako sa práve cítim.

Asi len úlomkom chápe, čo práve cítim, no stále je to viac ako to vidí jeho mladšia sestra. Chápe, že tu už viac nemôžem ostať, hoc nevie prečo. Možno prežil presne takýto zlomový moment vo svojom živote.

,,Nezostanem," prikývnem mu stručne na odpoveď.

Vtedy sa po celej miestnosti opäť rozľahne ticho. Tentokrát však nie veľmi príjemné. V tejto chvíli som naozaj chcela, aby niečo povedal, hocičo. Bála som sa niečoho neviditeľného a len slová ma dokázali upokojiť.

Shawn to však nevnímal rovnako. Celý ten čas nad niečím rozmýšľal, čo sa mu dalo vyčítať z jeho zamysleného výrazu.

,,Ak odídeš domov, tiež ti to nepomôže," začne celý svoj nadchádzajúci monológ jednou jednoduchou vetou.

Trochu som sa nad tým zamyslela a netrvalo dlho, aby som zistila, že má vlastne pravdu. Ak pôjdem doma, budem sama v prostredí, ktoré dôverne poznám, kde som sa trápila celé tie tri roky.

,,To je možné," prisvedčím.

,,Čo by si povedala na Európu?" keď toto povedal, skoro som sa zadusila na čajom.

Prehla som sa v páse nad kuchynskú linku a potom naňho vyplašene pozrela. Mala som to vnímať ako nejakú ponuku? O čo mu vlastne práve teraz išlo?

,,Vieš, ja tam mám tento mesiac koncerty. Bolo by fajn, keby som tam nemusel ísť sám," táto veta ma nezarazila o nič menej ako tá predošlá.

On sa opýta len tak náhodného človeka, či by s ním nešiel do Európy?! Navyše to znelo tak absurdne, no on očividne veril tomu, že by sa to mohlo stať.