Crazy |S.M.| ✔

42.

Nič mi nepomáhalo zmierniť ten odporný pocit samoty, ktorý ma celú pohltil.

V mysli mi neustále behali Shawnove slová, ktorými mi dal jasne najavo, kde patrím.

Najhoršie však bolo to, že som ho za tie slová nesúdila. Koledovala som si o ne a môžem si za to sama.

Čo ma to vôbec napadlo sa bozkávať s Theo?! Mala som to zastaviť a nie teraz len bezvýznamne sedieť v kuchyni a občas si odpiť z pohára.

Nič čo som robila nemalo zmysel a cítila som sa príšerne. Keby som tak mohla vrátiť čas a napraviť aspoň niečo z tohto.

Bola tu len jediná možnosť, ktorú som mala. Odísť naspäť do Montrealu a zostať tam hádam aj navždy.

Vyparila som sa do svojej izby a svoje veci som hádzala do kufra, nemala som totiž náladu na uhľadné poskladanie a uloženie ich.

Prehodila som si cez plecia svoju mikinu a vybrala sa naspäť do kuchyne. Ako som očakávala, nikto tam nebol.

Len zo Shawnovej spálne som počula tiché tóny gitary. Bolo mi z toho celého ešte horšie.

Všetko som pokazila ešte skôr ako sa mohlo niečo začať. Zlyhala som na plnej čiare a uvedomujem si to, napriek tomu nič nerobím, aby som to vzala naspäť.

Nie! Stop! Ak teraz odídem, bude to odo mňa zbabelé, utekala som pred svojimi problémami už príliš dlho.

Ak som sa niečo naučila za ten čas, čo som v Európe tak to, že sa nemám tak rýchlo vzdávať.

Kufor som teda nechala v kuchyni a pomalými krokmi sa vybrala do Shawnovej izby.

Ako som očakávala, sedel na posteli na posteli a brnkal na gitare. Očividne ho to upokojuje rovnako ako mňa.

Sadla som si na posteľ vedľa neho, no on si ma naďalej nevšímal. Až keď som mu dlaň položila na plece, položil gitaru na zem a pozrel na mňa.

Vzal do svojich dlaní tú moju a pevne ju držal, akoby sa bál, že odídem preč, presne ako som na začiatku plánovala.

Cítila som istý pokoj, ktorý mi pomohol nájsť slová, ktorými by som dokázala vysvetliť celé toto, no bála som sa ich povedať nahlas.

,,Nemusíš nič hovoriť, bola to moja chyba." povie skôr ako stihnem povedať niečo ja.

S povzdychom som sa postavila, no Shawn nepúšťal moju ruku. Nechcela som, aby ma niekedy pustil.

,,Ako môžeš povedať, že je to tvoja chyba?" opýtam sa ho so zlomeným hlasom.

Skutočne som ničomu nechápala, všetky tie slová sa mi zdali cudzie. Možnože aj boli, vždy na mňa hádzali vinu, keď sa niečo stalo a zrazu to bol Shawn, ktorý hovorí, že je to jeho chyba, hoc sám vie, že to tak nie je.

,,Mal som ti veriť." odpovie mi stručne.

Možno som si to úplne nechcela priznať, no po tom, ako toto vyslovil cítila som sa tak šťastne ako nikdy.

Znamenalo to totiž to, že v skutočnosti celú tú vec s tým ako mi neverí povedal len kvôli hnevu.

Aj keď som úplne nevedela, čo si mám o tom celom myslieť. Veď sme sa stretli len pred mesiacom, to je krátka doba.

,,A prečo by si mal? Nepoznáme sa tak dobre." prehltnem vzlyk a akonáhle toto dopoviem, pichne ma pri srdci.

Mala som pocit, akoby som Shawna poznala omnoho dlhšie. Bol mi najbližším človekom, tak prečo som niečo takéto povedala?

,,Možno je to naša vina." vyhlási, akoby chcel túto debatu definitívne ukončiť.

A mal pravdu. Zbytočne sme to niekomu pripisovali. Shawn mi pomáhal a chcel ma chrániť za každých okolností, zatiaľ čo som mu ja bola ochotná dať všetko. Možno, kebyže sa obaja držíme stranou, nič by sa nestalo, no nevyzeráme na to, že by sme čo i len jeden skutok ľutovali.

,,Máš pravdu, no aj tak si myslím, že je to moja vina. Sľúbila som si, že už nikdy k nikomu nič také cítiť nebudem. Neviem, či je to láska, no je to nepochybne silnejšie než ja." šepla a pozrela mu priamo do očí, ktoré náhle vyzerali zarazene.

Ani ja som nečakala, že by som niečo takéto dokázala povedať. Neviem, kde sa to vo mne vzalo a hlavne to nebolo to spravodlivé voči Shawnovi povedať po tom incidente s Theom.

,,Už rozumieš?! Čo to so mnou je?! Nerozumiem ani sebe, čo ak..." ťa milujem. Tak veľmi som to chcela vysloviť, no strach vo mne bol prisilný

Nebránila som sa, keď ku mne Shawn podišiel, ani keď svoje ruky položil na môj driek a pritiahol si ma bližšie k sebe.

Bola som ako očarená. Len som sledovala jeho oči. Zrazu boli tak blízko pri mojich.

Nemohla som už nič robiť, moje telo sa rozhodlo zobrať všetko do svojich rúk. Naše pery boli od seba len pár milimetrov, no aj tak nás oboch zaujala tá úprimnosť v očiach toho druhého.

Ten čarovný okamih, ktorý nič na svete nedokázalo pokaziť. Tá krása vnímaná len v pár sekundách. Priala som si zaseknúť sa v čase. Zostať takto naveky.

Naše pery sa jemne obtreli o seba. Rukami som ho objala okolo krku a prsty zaborila do jeho vlasov.

Pootvrila som ústa. Naše jazyky sa rýchlo spojili a ja som si bola istá všetkými pocitmi, síce len na malú chvíľu, ale predsa. V mojom bruchu sa rozletelo tisíc motýľov a so širokým úsmevom som sa odtiahla.

Netrvalo to však príliš dlho, pretože ma Shawn tuho objal, až tak, že som sa skoro nemohla nadýchnuť.

S úsmevom som zistila, že to je objatie z čistého nadšenia, ktoré cíti on presne tak ako aj ja. Šťastie bolo to, čo nás dokázalo dokonale opísať a myslím, že v tej chvíli sme ani nič viac nepotrebovali.

Nijaké slová či skutky. Nepotrebovali sme absolútne nič, len vedieť, že nás ten druhý neopustí a presne to sme nevedeli, len sme jednoducho dôverovali a tak to bolo ešte krajšie.