Po smrti najbližšej osoby sa Tamaya ocitá opäť v Toronte, kde to všetko začalo. Verí, že je dostatočne silná, no jej tvrdá maska sa začne postupne rozpadať a ukazuje skutočnú bolesť zakorenenú v jej vnútri. Každé miesto jej pripomína človeka, ktoréh...
Svoju dlaň som jemne položila na jej rameno. Chvíľu trvalo, než si utrela tvár a potom sa neisto otočila na mňa.
Akonáhle mi pohliadla do očí, na jej tvári sa zjavil nečítateľný výraz. Akoby úplne zamrzla. Nevedela, čo urobiť.
,,Tamaya?" šepla neisto, akoby nemohla uveriť, že sa to skutočne deje.
Ani ja by som si to nemyslela, kebyže nestojím priamo pred ňou a nesnažím sa zdržiavať slzy. Tak veľmi som ju chcela objať, no nevedela som či by to zniesla. Nechala som ju, aby urobila prvý krok, pretože som netušila, či ma neznáša po tom všetkom.
,,Som to ja." hlesnem na odpoveď a pozriem sa jej do tých známych zelených očí.
Do tých očí, v ktorých som vedela, že sa nikdy nestratím a vždy mi dokážu pomôcť.
Jennifer si zakryla dlaňou ústa, keď sa z nej vydral dlho zadržiavaný vzlyk. Presne v tejto chvíli už neplýtvala ani jedinou sekundou a rozbehla sa ku mne.
Hodila sa mi okolo krku a začala plakať ešte viac. Skoro som ani nedýchala, no vlastne mi to nevadilo. Tak veľmi mi chýbala.
,,Ďakujem všetkým svätým, že tu si." šepla mi do ramena.
Vedela som, že ma chápe, práve preto som jej v tejto chvíli mohla povedať hocičo. Mohla som jej povedať, čo sa stalo, čo nové za tie roky som zažila, mohla som jej odpovedať na všetky jej mailové otázky, no toto ticho prerušované len jej občasnými vzlykmi bolo niečím čarovné a ja som to nechcela kaziť.
,,Viem, že to počúvaš od veľa ľudí, no je mi to celé tak ľúto." povie mi a veľmi neochotne sa odtiahne.
V jej očiach bol zrazu tak láskavý a chápavý výraz, že som ju skoro objala znovu.
,,Je len zopár ľudí, u ktorých viem, že to skutočne chápu." poviem jej so slabým úsmevom.
,,Čítala som každý tvoj mail. Ďakujem za ne." šepnem.
Odpovie mi len s úsmevom a opatrne ma chytí za ruku. Len s veľkou pokorou sa dotkne náramku na mojej ruke a následne mi ruku pustí.
,,Neviem si predstaviť aké to pre teba bolo, no obdivujem ťa za to, že tu teraz stojí silná mladá žena." usmeje sa na mňa.
,,Čo tu vôbec robíš?" opýta sa keď z nej opadne všetko to zmätenie.
Len sa uškrniem a rozmýšľam nad odpoveďou. Som tu s Mendesom, proste nič nové... Však ma pošle na psychiatriu.
,,Poď, predstavím ťa." rozhodnem sa napokon a zo stola si zoberiem jeden pohár červeného vína.
Jennifer sa len vzrušene usmeje a hneď ide za mnou. Prejdeme až k pódiu, na ktorom už Shawn nie je a prechádzame okolo mnohých ľudí, no aj tak ho nikde nevidím.
,,Baf." zakričí mi niekto do ucha a nadvihne ma do vzduchu.
Keď sa so mnou začne točiť, začnem sa smiať už aj ja. Ihneď som vedela, že to je Shawn, proste ma len chcel po mojom zážitku s Theom rozveseliť.
,,Si už v poriadku?" opýta sa ma s perami pri mojom uchu.
Len slabo prikývnem. Nemal by byť až takto blízko mňa, dokonca musím priznať, že ma to trochu znervózňuje.
,,Jennifer, toto je Shawn. Shawn, toto je Jennifer." predstavím ich a nenápadne sa vzdialim.
Možno to bolo tým, že som na chvíľu chcela byť ďalej od všetkých, no bolo v tom skôr niečo iné.
Naliala som si do pohára ešte trochu vína. Potrebovala som to. Nechcela som dnešok vnímať tak ako je, inak by som sa práve v tejto chvíli zrútila.
Bolo toho na mňa na jeden večer až príliš. Nemala som záujem rozmýšľať nad ďalšími zbytočnými úvahami. Nechcela som rozmýšľať nad ničím.
Len som pokrútila hlavou a ešte nedopitý pohár položila na stôl.
Shawn s Jennifer boli príliš vžitý do ich debaty a tak si ma ani nevšimli, čo som samozrejme využila.
Postavila som sa len kúsok od nich, aby som počula o čom sa rozprávajú. Vedela som, že o mne, možno pre to som to chcela počuť ešte viac.
,,Počul si ju niekedy spievať?" opýtala sa ho Jenn.
Možno to bola pre niekoho len obyčajná otázka s jednoduchou odpoveďou, no pre mňa to znamenalo veľa.
Odvtedy, čo Shania zomrela, nespievala som pred nikým. Nikto ma nepočul, len ja som pri speve spomínala. Sama.
,,Nie. Vie spievať?" opýta sa akoby s tým nerátal.
Nepoznal ma tak dobre, aby mohol posúdiť čoho som schopná, no páčilo sa mi, že aj cez to ma neobťažoval otázkami.
,,Spievala krásne. Do piesní vkladala seba. Tie tóny z nej už šli sami. Človek by ju dokázal počúvať stále, no.... " potom čo Shania zomrela ju už nikto spievať nepočul. Vedela som, že to chcela povedať, no rozmyslela si to.
,,Ak ju budeš niekedy počuť spievať. Ak ti niekedy povie všetko, čo ju trápilo pred troma rokmi, tak máš istotu, že ti verí. Na 100%, pretože sa nezdôverila ani svojim rodičom. Nikomu." šepne váhavo Jennifer a obzrie sa, či ma náhodou neuvidí.
Samozrejme ma ihneď nájde. Z očí mi vytieklo zopár sĺz, no aj tak som z nej nespúšťala zrak.
,,Ďakujem." naznačila som jej perami a úprimne sa na ňu usmiala.
Bolo to ďakujem za úplne všetko, čo kedy pre mňa urobila. Bolo to ďakujem na rozlúčku, pretože som nevedela, kedy ju ešte uvidím. Bolo to ďakujem, ktoré znamenalo tak veľa.
Potom som sa už len stratila v dave a rozhodla sa odísť rovno na ubytovňu. Dnes toho bolo na mňa až príliš. Nemohla som dlhšie vydržať.
