Crazy |S.M.| ✔

51.

Nechápem síce úplne prečo, som sa na písanie tejto kapitoly tešila najviac už vtedy, keď som zistila, že sa v knihe objaví, tak dúfam že si čítanie užijete rovnako ako ja písanie ❤️❤️

Poslednýkrát som si povedala, že všetko bude už len lepšie a zišla som dole, kde ma už čakala Naira.

Do rúk som si rýchlo vzala jablko položené na linke a zahryzla doň, zatiaľ čo sa na mňa Naira len ticho pozerala.

,,Čo je?" opýtam sa jej, keď mi jej pohľad už začne liezť na nervy.

Ona však len mykne plecami a vezme do rúk fľašu, pričom si dopraje poriadny dúšok.

,,Už hlavne poď." povie mi, keď otvára vchodové dvere.

Neprítomne som sa vybrala za ňou, až keď sme konečne začali bežať po parku, začala som vnímať viac okolie než svoje myšlienky.

Užívala som si chvíľu voľnosti, hoc trvala len pokiaľ sme zadýchané nezastavili pri jazere.

,,Čo ti poslednú dobu beží v hlave?" nedá to Naire a posadí sa na ešte letnú trávu.

,,Neviem o čom hovoríš." poviem a pridám k tomu tak falošný nevinný úsmev ako sa len dal.

Žiaľ, poznala ma až príliš dobre na to, aby mi takýto úsmev alebo odpoveď u nej prešli, vedela som, že musím odpovedať, no nechcem to. Ako by to predsa vyzeralo, kebyže jej poviem, že som zamilovaná do jej idola.

Možno by reagovala normálne a vzala veci tak ako to je, hoc v to pochybujem. Chcela by ho stretnúť, myslím že by nehľadela až tak na to, čo cítim alebo ako som sa a rozhodla.

,,Vieš, že mi môžeš povedať všetko. Viem, že nie som ako Shania, no chcem byť tiež tvoja sestra." zašepká, hoc sa jej pri posledných slovách zlomí hlas.

Bolo to horšie akoby mi strelila facku, toto ma udrelo a ublížilo omnoho viac. Uvedomenie si toho, že som sa naozaj správala hlúpo, bolelo. Keď mi vlastná sestra nepriamo naznačí, že sa nesprávam akoby bola moja sestra, skôr niekto cudzí.

Mala som to hocako napraviť, no nestihla som. Naira sa so slzami postavila a utekala naspäť domov. Ja som tam však zostala.

Síce som chcela plakať, slzy mi za posledné dni akosi prestali tiecť. Všetko ma vnútri ničilo a najhoršie na tom bolo to, že som len zbytočne ubližovala všetkým okolo seba, na ktorých mi záleží.

,,Vzchop sa." zahriaknem sa a pomaly postavím.

Krokom som sa vybrala domov, nevšímajúc si, že sa na mňa všetci ľudia okolo pozerali ako na zjavenie, veď bodaj by nie, keď videli niekoho s rozmazaným makeupom, ktorý kašľal na celý svet okolo seba.

Skutočne mi bolo jedno, čo si hociktorý z tých ľudí myslí. Ich názory neboli podstatné, dôležitý boli len ľudia, ktorý by ma nikdy neopustili, len oni mali právo mi svojimi slovami alebo myšlienkami ublížiť.

,,Čo to je?" začujem Nairin hlas z obývačky.

Našla som ju ako sedela na gauči a na kolenách mala pomerne veľkú krabicu, pričom lúštila písmená na nej.

,,Nebolo by jednoduchšie ju otvoriť?" opýta sa jej sarkasticky Dominic.

S úsmevom som prišla k nim a tiež sa pozrela. Nebolo na nej nič okrem lepiacej pásky. Ani len adresa, či kto ju poslal.

,,A čo ak tam je niečo nebezpečné?" pískne Naira a ďalej odmieta zásielku otvoriť.

,,Koho vôbec je?" opýtam sa ich, no Dominic len mykne plecami.