Crazy |S.M.| ✔

19.

,,Wuhuuu, my sme naozaj v Paríži!" vybehnem von z lietadla a začnem skákať od radosti.

Zrazu som aj zabudla na bolesť hlavy a všetko ostatné. Len zo mňa sršala neuveriteľná radosť.

,,Ďakujem." zakričím na Shawna a hodím sa mu okolo krku. 

Nedokázala som tomu celému uveriť. Stála som na pôde mesta lásky. Ja. Už teraz som to tu milovala. Ten nádherný pocit šťastia zo mňa určite najbližšiu dobu nezmizne a to som stále len na letisku.

,,Dusíš ma," zamumle Shawn s úškrnom.

Asi som nejako pozabudla na to, že ho ešte stále objímam, preto som sa len zahanbene odtiahla.

,,Som rád, že si rada, no musíme ísť na ubytovňu a zajtra pôjdeme kam len budeš chcieť." oznámi mi a vezme do rúk svoju aj moju batožinu.

Asi by som mu mala pomôcť, no popravde som bola až príliš vzrušená na to, aby sa zo mňa práve teraz stala dobrá duša.

*

,,Mohli by sme už ísť ďalej, nemyslíš?" opýta sa Shawn, keď už dobrých päť minút pozorujem obraz Mony Lisy.

Nechápem to, predstavovala som si ho trošičku väčší a navyše je celkom deprimujúce, že sa na mňa díva kdekoľvek sa postavím. Vadí mi to, akoby bola špeh, už len jej do očí namontovať kamery. Myslím, že by mala celkom slušný plat.

,,Okej." zamumlem a kráčam za ním, no stále nespúšťam oči z Mony.

Už teraz viem, že by som si s ňou nerozumela.

,,Takýmto tempom to za dve hodiny nestihneme." popoženie ma trochu nervózne, keď si všimne, že stále hľadím na tú ženskú.

Za toto som vážne nemohla. Jednoducho som jej nejako neverila, bola čudná a chcela som ju mať pod dozorom.

Teraz si určite hovoríte, že som blázon, úprimne vás chápem a vôbec vám to nebudem zazlievať, myslím si to o sebe tiež. Som to proste ja, večne strelená Tamaya.

,,Nemyslím si, že to obeháme celé za dve hodiny." zahundre znovu.

Dnes sa tu asi niekto zobudil hore zadkom, očividne. Je taký mrzutý, že to aj mne začalo liezť na nervy.

,,Ty máš koncert, nie ja." pripomeniem mu s úškrnom a odvrátim zrak od toho malého obrazu.

Shawn sa na mňa len zamračí a vtedy pochopím, prečo má takú náladu. Zrejme sú to nervy pred koncertom.

,,Ukážme im, ako prejdeme všetko za ešte menej ako dve hodiny." uškrniem sa naňho a poobzerám dookola.

Samozrejme, že len nechápavo nadvihne obočie, no následne bola v jeho očiach aj malá iskrička, ktorá mi dodávala nádej, že moja šanca na roztýlenie tohto uhundraného chlapa je aspoň možná.

,,Vieš, že to nejde, poriadne to nestihneš ani za dva dni." odpovie mi nezaujato.

To ma len povzbudilo, aby som to urobila. Možno môj nápad nebol geniálny, no poriadne strelený určite.

,,Kto hovoril niečo o poriadnosti." zasmejem sa a chytím ho za ruku.

Už som neváhala a rozbehla sa spolu s ním cez chodby plné obrazov, soch a iných vecičiek.

Chvíľu len váhavo cupital za mnou, no keďže som ho stále držala, musel si pohnúť. Určite sa mu nepáčilo, že upútavame pozornosť, no po nejakom veľmi krátkom čase mu to bolo jedno. Proste bežal vedľa mňa so širokým úsmevom na tvári. Môj plán sa vydaril.

Spomalili sme až niekde v Egypte, pretože sme sa pokúšali tváriť rovnako ako tí ľudia nakreslený na papirusoch, sarkofágoch a podobných predmetoch.

A naša ďalšia zastávka bola až vonku niekde v kaviarni, kde sme si sadli a oddychovali. Po dnešku už nikdy nebudem hovoriť, že školské behy na dlhú trasu sú dlhé a namáhavé.

,,Už budem musieť ísť." oznámi mi pomedzi nádychy.

Ako tak vidím, nie som jediná, čo si už myslí, že nie je dobrý nápad obehať Louvre za nejaké dve hodiny. Malo to dve nevýhody. Nemôžem chytiť dych a bolia ma nohy. Napokon to, že z Louvre nemáme skoro nič. Videli sme to len zbežne, no možno jediná výhoda je, že sme to aspoň videli celé.

,,V pohode. Budem ťa čakať na hoteli. Vlastne už budem určite spať." zasmejem sa a žmurknem naňho.

Len si s úškrnom povzdychol a odišiel na svoj koncert. Ešte dva dni sa tu zdržíme a to sme nevideli skoro nič, teda ak nerátam letisko, víťazný oblúk, náš hotel, Louvre, túto kaviareň a čoskoro určite zistím aká pohodlná je hotelová posteľ, na čo sa pochopiteľne teším najviac.

,,Tu to máte, slečna." povie mi po našom jazyku, no povedzme si úprimne, že jeho výslovnosť nebola dokonalá.

,,Ďakujem." odpoviem mu s úsmevom a pozriem sa na jedlo pred sebou.

Na tanieriku som mala dva croissanty plnené nutelou, nejaké druhy koláčov a samozrejme džús. Uvažovala som nad vínom, no po tom zážitku v Madride som sa rozhodla, že by to nebol tak dobrý nápad.

Pomalým tempom som sa pustila do jedla a úprimne si vychutnávala každý kúsok. Bolo to vynikajúce. Lepšie než hocaký croissant u nás v Kanade.

Naposledy som sa napila ovocného džúsu a vyšla von. Samozrejme, že som predtým zaplatila, nemyslite si o mne, že som zlodej.

Cez bludiská ulíc, svetiel a ľudí som sa dostala až na hotelovú izbu, kde okrem mňa bolo už len ticho. Krásne ticho.

Posadila som sa na svoju posteľ a opatrne zodvihla zo zeme svoju gitaru s podpismi. Jeden z nich patril Shanii, práve preto mi na tej gitare tak záleží.

Dnes som však nemohla hrať, len som sa ponorila do matraca a zatvorila oči. Spánok prišiel až príliš rýchlo, čo som vlastne aj trošku čakala.

Keď som prechádzala úzkou uličkou, všetci ľudia z lavíc na mňa pozerali. Možno s ľútosťou, no vyzeralo to skôr akoby sa dívali na nejakú cirkusovú atrakciu.

V chvejúcich sa rukách som držala kyticu červených ruží, ktoré moja sestra tak milovala.

Prišla som až k truhle a bruškami prstov som opatrne prešla po hladkom bielom dreve.

Po pár sekundách som sa odvážila pozrieť dnu. Ležalo v nej dievča rovnako bledé ako celá rakva.

Ruže som je položila do lona a jemne sa dotkla jej líca. Hladila som ho a moje slzy, ktoré mi neposlušne opustili oči, stiekli na jej bledú tvár.

Natiahla som druhú ruku a chcela si vziať tú jej, no ten chlad ma odradil. Akoby som sa dotkla samotného ľadu.

Akoby až vtedy som si všetko uvedomila. Rýchlo som sa odtiahla a pomalými krokmi cúvala. Bola som tak slabá, že som sa ledva držala na nohách.

Okolo mňa sa zoskupili všetci z našej partie a chceli sa mo dotknúť, možno objať, no rýchlo som sa odtiahla. Len som kútikom oka na nich pozrela a zbabelo utiekla. Nemohla som sa dívať na toto celé, ako pochovajú moju sestru, nemohla.

Pomaly som otvorila oči a s množstvom sĺz sa zababušila hlbšie do periny.

Myšlienky ma ubíjali z každej strany až som mala pocit, že sa kvôli ním zadusím, no tá spomienka rezonovala. Bolela. Ako som mohla odísť z poslednej rozlúčky?

Možno by som sa aj teraz zachovala rovnako, no aspoň som už vedela, že má zmysel bojovať. Že raz aj ja zažijem skutočné šťastie, len ak sa prestanem tak príliš utápať v chybách, ktoré som už niekedy urobila.