Crazy |S.M.| ✔

7.

,,Je to naozaj tu?" opýta sa neisto Naira, keď stojíme pred starým zimným štadiónom.

,,To si ani nepamätáš, kde bol zimný štadión?" opýtam sa jej nechápavo.

Zaujímalo by ma, kde toto dievča vyrastalo, keď nepozná najlepšie miesta v tomto meste. Ja som na zimnom štadióne bola každú voľnú chvíľku. Chodila som sa tam so Shaniou korčuľovať, no teraz to prerobili na miesto, kde robia koncerty.

,,Nie, ja som čas trávila radšej v nákupnom centre," povie hrdo, akoby to bolo neviem ako skvelé.

Nepochybujem v to, že v nákupnom centre trávila priveľa času. S mamou tam chodievali až trikrát do týždňa a potom sa hádali s otcom, že míňajú príliš veľa peňazí. Ostatný sme to len pozorovali s popcornom v ruke.

,,Naozaj si si istá, že je to tu?" opýta sa znovu, ale tentokrát ešte menej isto.

,,Vidno, že si tu nechodievala, " podotknem s úškrnom a nechám ju v napätí čakať bez odpovede, ktorú chcela.

Jeho koncert začína za takú dobrú hodinu, takže každý normálny človek by ešte sedel doma, no moja rozumná sestrička dúfa v to, že ho uvidí ešte pred koncertom. Naivné to dieťa.

,,Ja viem, takže mám otázku. Prečo si ma zaviedla na miesto, kde nie je ani živej duše?" opýta sa a prezerá si staršiu budovu, pred ktorou nestojí ani jedno auto.

Má pravdu, keby ma tu niekto zaviedol, tiež by som sa bála, že ma plánuje predať alebo tak nejak. Ci by vlastne nebol až tak zlý nápad, pri predstave, že by som zabila dve muchy jednou ranou...

,,Naira, koncert je z druhej strany budovy. Tu je zakáz parkovať," oznámim jej a ukážem na dopravnú značku.

Pomalým krokom sa vyberieme bližšie k budove, keď vedľa nás prejde auto tak blízko, že sa ho skoro dotýkam lakťom. Srdce mi búši až niekde v hrdle a cítim, akoby sa okolo mňa spomalil čas, zatiaľ čo sa preľaknuto hľadím na jeho tmavý lak. Vnútri som videla len obrysy postáv, no vodič ani nezastavil, len pokračoval ďalej v ceste.

Prudko vrazím do Nairi, ktorá na mňa len hodí vražedný pohľad, keď sa snažím udržať rovnováhu. Zachytí ma za plece, aby som naozaj nespadla kdesi na zem a zamračene sleduje odchádzajúce vozidlo.

,,Keď do nás skoro vrazil, nemohol sa ísť aspoň pozrieť, či sme v poriadku?!" opýta sa nazlostene Naira a vykročí smerom k autu, ktoré zaparkovalo tesne pred štadiónom.

Nechcem vedieť, čo všetko by povedala vodičovi, keďže ju príliš dobre poznám. Jej by sa ústa rozhodne tak rýchlo nezastavili. Najradšej by som sa pridala k nej a skutočne mu povedala, čo si o ňom myslím, no mali by sme ísť do haly skôr, ako sa tam nedostane vďaka početnému publiku.

,,Kľudne choď za ním, ale nebudem to ja, kto uvidí  Mendesa," podotknem jemne, aby nevyskočila na mňa namiesto vodiča.

Táto veta splnila presne taký účel, ako som očakávala. Naira zrazu zabudla na to, že tam je nejaké auto. Znovu len vzrušene poskakovala okolo mňa a popri tom sa priblblo usmievala. Tomu dievčaťu asi naozaj preplo.

,,A je to tu zas," zamumlem akonáhle uvidím snáď tisíce puberťačok, ako sa snažia prepchať do haly.

,,To sa tam do koncertu ani nedostaneme," povie Nai skleslo, čo bola aj moja prvá myšlienka, síce sme mali už kúpené lístky, zostala teda už len jedna možnosť, ako sa tam dostať a vidieť Mendesa z dobrého miesta.

Opatrne ju potiahnem za rukáv a mierim s ňou smerom k tomu autu. Naira chce samozrejme protestovať, no ja ju ihneď zastavím s ukazovákom na perách.

Prejdeme okolo auta a blížime sa smerom k plotu, v ktorom je dosť veľká diera, aby sme tam obe preliezli. Nenápadne sa priblížime k bočnému vchodu, ktorý žiaľ býva zamknutý, keďže sa už vôbec nepoužíva.

Z malej kapsičky na rifliach vytiahnem kľúč, ktorý vyzerá ako z praveku. Mala som tušenie, že ho budeme dnes potrebovať a ďakovala som, že som si ho skutočne vzala so sebou. Dostali sme ho so Shaniou od údržbára ešte keď sme tu chodievali. Starý pán totiž nemal náladu neustále na nás čakať a zistil, že je praktickejšie, keď to nechá celé na nás.

Čo najtichšie vložím kľúč do dierky a opatrne ho pootočím. Z dvier výjde tiché cvaknutie. Hneď potom sa snažím otvoriť dvere, ktoré následne s vŕganím povolia.

S Nairou si vymeníme nadšené pohľady a potichu vojdeme dnu. Samozrejme nezabudnem zatvoriť dvere.

Cez malú chodbičku prejdeme takmer nečujne. Na jej konci sa nachádzajú ďalšie dvere, ktoré vedú do miestnosti, kde bude koncert.

Vkročíme tam a čo najrýchlejšie sa presunieme k zábradliu, ktoré je kúsok pred pódiom, aby náhodou nejaká šialená faninka nevbehla na pódium.

Našťastie tu nie je veľa ľudí, takže sme sa tam dostali hladko. Bola som so svojou prácou spokojná, hoci sme sa práve dostali na Mendesov konecert bez toho, aby sme prešli cez ochranku. Ešteže máme lístky, takže by nás z toho koncertu nemohli vyhodiť.

,,Odkiaľ máš ten kľúč?" opýta sa neveriacky Naira a takmer sa mi zdalo, že mi ďakuje svojim pohľadom.

Ona zrejme nečakala, že by mohla byť počas konecertu až tak blízko svojho idola. Aj napriek tomu, že je občas otravná, potešilo ma, že bola šťastná.

,,To je dlhší príbeh," odpoviem jej a prezerám si hudobné nástroje, ktoré sú uložené takmer v každom kúte pódia a o tej spleti kablov už ani nehovorím.

,,Tak si ho nechaj pre seba, pretože za chvíľku to už začne," šepne Naira a pre zmenu pozerá na blížiaci sa dav faniniek.

Ešte asi nikdy som nevidela tak veľa ľudí v tejto sále. Väčšinou som tu chodila len ja a Shania. Možno kvôli malému počtu návštevníkov to tu zrušili a nahradili to takýmto nezmyslom.

V každom prípade mala Naira pravdu. Za maličkú chvíľu bola celá sála plná a ľudia sa tu neskutočne tlačili. Cez ten hučiaci dav som ani nepočula svoje myšlienky, no akonáhle zhasli svetlá, všetci stíchli a čakali, čo bude ďalej.