Crazy |S.M.| ✔

10.

Keď bol koncert konečne u konca, dovolila som si vydýchnuť a prestať aspoň na chvíľu premýšľať nad tým, ako sa mi podarilo sa takto strápiť pred celým davom. Naira stihla ísť za Mendes om kvôli fotke a autogram, čo som si s radosťou nechala ujsť. A hneď potom sme konečne mohli ísť do bezpečia domova.

V tichosti sme prechádzali po chodníku smerom domov. Ani jedna z nás sa nechcela k ničomu vyjadrovať a úprimne som bola za to rada, nemala som chuť počúvať to, ako má bude provokovať najbližší rok, minimálne.

,,Tamaya, si to naozaj ty?" ozve sa neveriacky chalan, ktorý sa zjaví vedľa mňa na bicykli.

Stačil mi jeden pohľad do jeho výrazných hnedých oči a presne som vedela, kto to je. Napriek tomu, že som ho videla naposledy pred pár rokmi sa vôbec nezmenil.

,,Áno, ahoj Louis," odzdravím ho nesmelo, pretože som netušila ako presne by som mala reagovať.

Bol to jeden z veľmi dobrých Shaniiných aj mojich kamarátov. Chodievali sme spolu na výlety, party, chaty, všade kde sa dalo. Prirástol mi k srdcu a oficiálne som ho považovala za jedného zo svojich starších bratov, ale to už bolo dávno. Odvtedy sa veľa zmenilo, zmenilo sa všetko, na čom záležalo.

,,Ja som tak rád, že tu si. Akonáhle ste sa odsťahovali, bola tu nuda," povie s neskrývaním nadšením.

Pokúsim sa o šťastne vyzerajúci úsmev, ktorý akosi nechcel vyjsť na povrch aj napriek tomu, ako rada som ho stretla. Až doposiaľ som si neuvedomila, ako veľmi mi jeho prítomnosť chýbala, jeho aj ostatných a napriek tomu som za celé tri roky nerobila nič, čo by ma mohlo dostať s nimi do kontaktu. Ironické, nie?

,,Poď, odveziem ťa aspoň domov, teda ak ti to nebude robiť problém," podá mi návrh a ukáže na riadidlá svojho bicykla.

Nostalgia ma úplne zaplaví a vedela som, že niečo takéto nemôžem odmietnuť. Ako malé dieťa nadšené z novej hračky prikývnem a posadí sa na ne. Nebolo to nič pohodlné, no stále lepšie kráčať vedľa Nairi.

Museli sme ist pomalšie, aby aj ona stíhala s nami tempo. Čudovala som sa, že celou cestou nič nepovedala, len ticho išla vedľa nás az pokým sme sa dostali k nášmu starému domu.

Zoskočila som dolu a pozrela na Louisa, ktorý položil bicykel na zem a objal ma. Toto som potrebovala najviac, bolo to upokojujúce a dokázala by som tam zostať navždy.

,,Je mi to tak ľúto," šepne mi do vlasov vetu, ktorú som posledné tri roky počúvala často, no nemyslím si, že ju niekto myslel vážne.

Všetci to hovorili len z povinnosti alebo len zo slušnosti. Práve preto ma to vždy nahnevalo, no najhoršie bolo, keď niekto povedal, že som silná a mám podržať zvyšok rodiny. Ako mám držať zvyšok rodiny, keď sama sa rozpadám?

,,Viem," šepnem tiež a odtiahnem sa.

Venuje mi letmý bozk na čelo na rozlúčku a odíde. Viem, že mal veľa prace a možno ho ešte stretnem, bola som však rada, že si našiel na mňa čas. Aspoň toto sa nezmenilo.

Chvíľu ho pozorujem ako odchádza a potom spolu s Nairou vojdeme do domu, no ešte skôr na mňa ustarostene pozrie, akoby sa ubezpečila, či som v poriadku. Nijako na to nereagujem a ona naspäť nahodí svoj výraz najmladšej dcéry.

,,Super mikina, máš ju ako po staršom bratovi," povie s úškrnom Adrien, na čo sa Dominic zamyslí.

Keď sa Dominic zamyslí, nikdy z neho nevyjde nič normálne, takže som sa mohla len pripraviť, čo plánuje povedať tentokrát.

,,Ty si mi stihla ukradnúť?!" obviní ma s veľmi dotknutým výrazom.

Žmurknem naňho a pozriem na rodičov, ktorí vyzerajú akoby nevedeli, čo povedať a Naira na mňa hnusne zazerá. Ešte ju to zrejme neprešlo.