Crazy |S.M.| ✔

53.

Vyčerpane som sa posadila do lietadla a ešte viac si stiahla kapucňu do tváre, aby nebolo vidno moje uplakané oči, z ktorých sa pomaly vytrácal všetken život.

Bol to jeden z tých momentoch, kedy som nevedela, čo bude ďalej. Nechcela som vedieť ako budem ďalej žiť bez neho.

Bol tu pri mne len krátko a predsa si bez neho neviem predstaviť život. Možno to bolo tým, že skôr ako som sa zamilovala očami, milovala som ho celým svojím srdcom.

Presný opak Nairy a väčšiny faniniek. Oni sa zamilovali práve kvôli jeho vzhľadu, no to nemohla byť pravá láska.

Pokúsila som sa všetky myšlienky na Shawna dať preč z hlavy, no nešlo to. Neustále som sa k ním vracala. Bolo to príliš silné na to, aby som sa ich dokázala len tak zbaviť.

Hlavu som si lenivo položila na okno a pozorovala nočné Toronto, ktoré bolo čím ďalej tým menšie. Spolu so vzdialenosťou som sa vzďaľovala aj od všetkého, čo som kedy milovala.

Toto mesto bolo kedysi mojim domovom, útočiskom. Poznala som každý jeho kút, ktorý som so Shaniou prešla. Práve tu som spoznala Shawna, no zrazu to všetko akosi zošedlo.

Vždy keď som prišla do mesta, cítila som už len bolesť, ktorá mi pripomínala všetko, čo sa v mojom živote stalo. Zrazu už pri mne nebola ani Shania, ani on.

Mohla som sa akokoľvek snažiť neplakať, no nešlo to. Slzy ma už viac nepočúvali, len mi lenivo stekali po horúcich lícach.

Pripomínali mi, čo som mala ešte pred krátkou dobou. Rozmýšľala som nad tým, aké by to bolo, kebyže sa spamätám už skôr.

Určite by som teraz sedela na posteli v Shawnovom náručí a možno by sme sa rozprávali o všetkom, čo sa stalo. Povedal by mi, že ma miluje a ja by som mu to konečne povedala tiež. Už by som sa viac nebála.

Precitnutie z tejto krásnej chvíle však bolelo. Sedela som sama v lietadle a so slzami sa vracala naspäť k rodine. Nič viac ma už nečakalo, len ďalšie chvíle, kedy sa budem trápiť.

Možno sa raz tej bolesti dokážem zbaviť a budem opäť môcť niekoho milovať, no teraz som pochybovala aj v to, že sa dožijem zajtrajška.

,,Slečna?" ozvala sa staršia paní vedľa mňa.

Rýchlo som si utrela slzy a pozrela na ňu. Venovala mi vrelý úsmev, ktorý som jej musela opätovať aj cez to, že som sa na niečo takéto necítila.

,,Povedz mi to, možno to pomôže." povie mi.

Pochybovačne som na ňu pozrela a už rozmýšľala ako by som ju nejako slušne odmietla, keď prehovorila opäť.

,,Nie je nič lepšie, než sa vyrozprávať úplne neznámemu človeku." zhodnotí a venuje mi už menší úsmev.

Veľká časť mňa jej chcela odvrknúť, no niečo slabé, sotva badateľné prevzalo vedenie nad mojimi ústami a ja som začala rozprávať.

Nechápem prečo, no povedala som jej všetko, teda takmer všetko. To, čo sa stalo v Miláne si nechám len ako krásnu spomienku, o ktorej sa nikto nedozvie.

,,Ach, zlatko, toto máš ťažké." povie mi napokon.

Možno som mala čakať podobnú reakciu, no naštvala som sa viac ako by to bolo vhodné.

Akoby do mňa vošlo sto čertov. Chcela som sa postaviť a začať na ňu kričať, no našťastie vtedy hlásili, že pristávame, a tak som musela zostať sedieť.

,,Vážne mi poviete toto po tom, ako vám asi pol hodiny opisujem svoj milostný život?!" odpoviem jej najodpornejším hlasom ako sa mi podarí.