Br(ok)en // 5SOS (SK)

1. časť

Och, ako len neznášam sťahovanie! Nie že by som sa sťahovala často, ale nemám to rada. Všetok ten zhon a všetko: Zabudla som niečo? Mám toto? Mám tamto? a podobne. Keby som mala spísať, čo všetko sa mi na tomto nepáči, mala by som čo robiť dobrých pár hodín. Najhoršie na tom je to, že sa sťahujeme tak hrozne ďaleko. Až do Austrálie. Ako keby mi ten ich prízvuk nestačil doma, vždy keď počujem mamu rozprávať, rovno sa tam presťahujme. Je mi len záhadou, prečo s tým oco súhlasil. Všetko by bolo jednoduchšie, keby mama bola normálna. Eh, teda Američanka. Ale dobre, poďme hľadať aj niečo pozitívne. No, napríklad, Austrália je krásna. Plus, z Austrálie pochádza jedna z mojich obľúbených skupín - AC/D. Aj ten dom, do ktorého ideme je veľký a pekný. Konečne budem mať vlastnú izbu a kúpeľňu. Vlastne to tam nemusí byť také zlé...

„Poď sem!" počujem mamu kričať z chodby. Prečo tak kričí? Vyšla som do chodby a uvidela svoju mamu, ako veľa ľudí hovorí, moju kópiu. Ona je vlastne také staršie ja, len ja mám nafarbené vlasy.

„Choď zobrať Chloe." prikázala mi.

„Veď teraz som bola v izbe! To si mi nemohla povedať?" nechápala som.

„Nefrfli. Boomerove veci si zbalila? Aj pelech?" pokračovala, akoby som nič nepovedala.

„Boomer má veci zbalené už od včera." zamrmlala som a išla späť do mojej/Chloeinej izby. Zobrala som svoju 4-ročnú sestričku na ruky, aj napriek tomu, že už začína byť dosť ťažká.

„Poď Chloe, už pôjdeme." povedala som takým čudným hlasom, ktorým ľudia rozprávajú, keď hovoria s deťmi.

„Kam?" spýtala sa.

„No do toho nového domčeku. Ďaleko, ďaleko." povedala som, ale videla som, že ju to nezaujíma. „Kde je Boomie?" spýtala sa a začala sa ošívať.

„Neviem, niekde sa tu asi potuluje." povedala som s nádejou, že ani to ju nebude zaujímať, ale Boomer je asi to jediné na čom jej asi v tejto chvíli záleží. Už sme boli skoro pri mame, keď Chloe začala hlasno plakať.

„Ah, toto mi len chýbalo! Čo je Chloe? Prečo plačkáš?" dookola som sa pýtala a snažila sa ju utíšiť. „Kde je Boomie? Ja chcem svojho Boomera! Kde je môj psík?" revala.

„Mami! Poď si ju zobrať!" zakričala som a v zápätí som už Chloe podávala mame.

„Choď nájsť to psisko." povedala mama podráždene.

„Boomer? Kde si? Poď sem! K nohe! Boomer?" behala som po dome a hľadala nášho bláznivého psa.. Dostala som ho, keď som bola malá a vraj som si ho vybrala sama. Pamätám sa, že ostatné dievčatá chceli čivavy a tak, a ja som chcela talianskeho chrtíka. Bola som čudná. A vlastne stále som.

„Och, tu si, ty!" povedala som mu, keď som ho našla sedieť v jeho pelechu. Na tom by nebolo nič čudné, lenže ten pelech už bol zbalený v krabici. Boomieho som zodvihla a dala do prenosnej klietky do lietadla. Z domu sme sa vymotali za necelé dve hodiny. Keď sme si posadali do auta, vyhlásila som: „Tak a už len 15 hodín lietadlom!". Otec na mňa škaredo pozrel.

„Plus check-in." zamrmlala som, otec sa potom uškrnul a vyrazili sme. Na letisku ani počas letu sa nič prevratné ani zaujímavé nestalo, akurát jedna letuška sa zgrcala hneď ako sme vzlietli. Nechutné. Vystúpili sme z auta a pred nami stál ten dom, po ktorom sme pol roka pokukávali. A teraz je náš. A ja budem mať vlastnú izbu. Aj kúpeľňu. A aj šatník. Ja sa normálne teším! Dobre, už to prešlo. Teraz odtiaľto odišla žena z realitky aby nám tu o tom niečo povedala a tým mi pokazila náladu. Až doteraz som si poriadne neuvedomovala že sme v Austrálii. Dobre, zabudnime na to. Keďže tento obrovitánsky dom už je zariadený, stačilo len vybaliť oblečenie a tak. To sme mali do zvyšku víkendu hotové. Teraz prichádza ďalšia trauma. Prvý deň v novej škole. Tým najhorším spôsobom. Všetci sa už poznajú a tak a zrazu si tam nakráča nejaká poloameričanka a tvári sa, že nič. Dúfam, že v triede nebudú len samé bárbinky. No nič, čaká ma prvá nočná mora v mojej novej izbe a som si úplne istá, že bude o tom, čo sa stane v zajtra v škole.