Br(ok)en // 5SOS (SK)

5. časť

Hailey’s POV

 

Posledné hodiny boli peklom. Hodnú chvíľu potom, ako mi to oco povedal, som sedela na zemi opretá o stenu a plakala som. Hlavu som mala v dlaniach, ktoré už som mala od sĺz úplne mokré. Cítila som, ako si ku mne oco sadol, a objal ma okolo pliec. Spolu sme tam plakali. Musím ju vidieť, pomyslela som si. Utreli sa som si slzy, aj keď som presvedčená, že špirálu mám po celom ksichte. Zhlboka som sa nadýchla.

„Poďme za ňou.“ povedala som slabým hlasom. Oco bez slov pokýval hlavou a zdvihol sa. Spravila som to isté a potichu sme nasadli do auta. Toto bola tá najtichšia a najsmutnejšia cesta autom, akú som kedy zažila. Zastali sme pred miestom, ktoré zo srdca nenávidím – nemocnicou. Neznášam všetky nemocnice, pretože tam nevojdeš beztoho, aby ťa operovali, alebo beztoho, aby sa niekomu stalo niečo zlé. Prišli sme na recepciu.

„Prosím vás, kde by sme našli detskú onkológiu?“ oco sa spýtal a mňa tá otázka hrozne zabolela. Naša malá Chloe je na onkológii. Do očí sa mi zas nahrnuli slzy. Recepčná nám povedala kade ísť a my sme sa tade vybrali. To, že sme prišli na miesto som sa dozvedela tak, že oco zastal. Nič nepovedal ani nenaznačil. Bez slov si sadol na jednu zo stoličiek pred dverami s nápisom DETSKÉ ODDELENIE, PROSÍME NEVSTUPOVAŤ! a čakal. Sadla som si vedľa neho. Oproti mne bolo také to sklo, že my cez neho nevidíme a tí, ktorí sú na druhej strane na nás vidia. Keď som uvidela svoj odraz, takmer som sa nespoznala. Vlasy som mala v strapatom drdole, maskara sa mi tiahla od očí až po bradu a oči som mala opuchnuté. Z dverí zrazu vyšiel nejaký doktor, mohol mať okolo tridsať. Oca okamžite vystrelo na nohy.

„Dobrý, moja dcérka by mala byť vo vnútri. Môžeme ísť za ňou?“ oslovil toho doktora. Doktor sa na nás skúmavo pozeral. Museli sme vyzerať strašne. Ale kto by v takejto situácii vyzeral dobre?

„Ako sa voláte?“ spýtal sa doktor podozrievavo.

„Sabourin.“ povedal oco. Naše priezvisko je jedno z najdivnejších, aké som kedy počula. Doktorova tvár sa uvoľnila.

„Vaša žena hovorila, že by ste mali čoskoro doraziť. Môžete ísť do vnútra.“ povedal priateľsky a smutne sa usmial, asi tým chcel povedať, že ho to mrzí. Oco tými dverami prešiel prvý a ja som sa bála, čo za nimi uvidíme. Vošla som a uvidela som jednotvárnu izbu a v nej dve postieľky s princeznovským vzorom. V tom som ju zbadala. Chloe ležala v postieľke a mala na sebe ponapájané všelijaké hovadinky. Mama sedela na okraji a hladkala jej vlásky. Prišli sme bližšie a ja som sa neudržala a pribehla som k mame a objala som ju. Zaborila som tvár do jej vlasov a potichu som sa rozplakala a dúfala som, že to Chloe nebude počuť. Cítila som, že aj mama plače. Pustila som ju a sadla som si na posteľ z druhej strany. Otec prišiel za mamou a položil jej ruky na plecia. Mama sa naňho smutne usmiala.

„Hailey ty si smutná?“ spýtala sa Chloe. Pozrela som sa na ňu a pokúsila som sa o úsmev. Pery sa mi triasli a ja som ledva udržiavala plač. Nie, budem silná. Nebudem pri nej plakať.

„Prečo by som bola.“ snažila som sa, ale hlas sa mi zlomil hneď, ako som začala rozprávať. Chloe zvážnela tvárička.

„No, lebo zomriem.“ povedala a mne skoro vybehli oči.

„Toto zase odkiaľ máš? Prečo by si zomierala?“ spýtala som sa a snažila som sa zasmiať, aby to znelo, že to čo Chloe povedala, bola hlúposť.

„Lebo vždy keď má niekto v telke na sebe takéto stroje tak nakoniec zomrie. Ujo doktor povedal, že budem v pohode, ale ja mu neverím.“ povedala Chloe a pokrčila plecami. Pozrela som na mamu a naznačila som jej, aby mi pomohla. Nevedela som, čo povedať. Chloe sa začala hrať s maminým náramkom, zjavne jej všetko bolo jedno.