Br(ok)en // 5SOS (SK)

42.časť

,,Už tu nemáme čo robiť. Poďme naspäť." navrhla som Mikeymu po tom, ako som mu povedala priebeh môjho rozhovoru s Clarie. Prikývol. Z vrecka potom vytiahol mobil a zavolal Jamesovi, ktorý s nami podstupoval tieto dvojhodinové cesty ako náš šofér.

,,Poď, James už je pred nemocnicou." povedal monotónne. Povzbudivo som ho chytila za ruku a išli sme ku vchodu. Bez slov sme nastúpili a polku cesty sme boli ticho. Zrazu Mikeymu zazvonil mobil. Chvíľu telefonoval a potom zožil. Nasledoval jeho vzdych.

,,Stalo sa niečo?" spýtala som sa.

,,Vyzerá to tak, že dnes nebudeme predskokanovať." povzdychol si. Nadvihla som obočie.

,,Je sedem hodín večer. Kým dorazíme naspäť do Birminghamu, bude najmenej deväť, plus teraz veľmi nemám náladu na poskakovanie po pódiu." vysvetlil mi.

,,Chápem, ale to bude okej. Dnes je koľkého, 23?" spýtala som sa. Prikývol.

,,Vidíš, tak teraz máte týždeň voľno od koncertov. Máme kopu času Clarie to celé vysvetliť, rozprávať sa s ňou a pripomínať jej, kto je." povedala som a povzbudivo som ho šťuchla do ramena.

,,Ale čo ak tu bude chccieť zostať?" spýtal sa.

,,No a? Aj keby teraz chcela, ono ju to prejde. Veď mi sa tu budeme premávať až do apríla. Dovtedy zistí, ako jej je s nami dobre a bude to." utešovala som ho.

,,Tomu čo si práve povedala neverí ani jeden z nás." zamrmlal.

,,Máš pravdu." povedala som trošku zahanbene.

,,Veľmi ti nepomáham, čo?" spýtala som sa. Michael zdvihol hlavu a pozrel mi do očí.

,,Ani si nevieš predstaviť, ako som rád, že ťa mám. Tak netrep, dobre?" povedal a objal ma. Tak trošku kostrbato, lebo sme sedeli vzadu v aute a obaja sme boli pripútaní.

-

Konečne sme dorazili. Obaja s náladou pod psa sme lenivo prešli halou a hneď do svojich izieb. Nemám náladu na zábavu. Nemám náladu na nič. Otvorila som dvere a uvidela som Ashtona ako sedí na posteli s tvárou v dlaniach. Keď ma začul okamžite zdvihol pohľad a na tvári sa mu zjavil úsmev. Postavil sa a prešiel ku mne. Chytil ma za pás, pritahol si ma k sebe a šiel ma pobozkať. Vyhla som sa mu a vymanila z objatia.

,,Nemám náladu, prepáč." zamrmlala som a prešla som k posteli. Doslova som na ňu spadla a nemo som pozerala do stropu.

,,A kedy si naposledy mala náladu?" spýtal sa Ashton podráždene. Toto ma donútilo sandúť si.

,,Prosím?" spýtala som sa, aby som si bola istá, že som počula dobre.

,,Kedy si ma naposeldy pobozkala? Kedy si mi naposledy povedala, že ma ľúbiš? Kedy si mala na mňa naposledy náladu?" chŕlil nezmyselné otázky. Pre mňa nezmyselné.

,,To snáď nemyslíš vážne!" zvolala som.

,,Tomu ver, že myslím! Veď ti na mne vôbec nezáleží! Som ti ukradnutý!" zvýšil hlas.

,,Takže keď ti nedávam každý druhý deň ako by si tvoje nohavice žiadali, tak ťa zrazu neľúbim, hej?" vyštekla som. Vyzeral zaskočene. Určtie však nebol zaskočený viac ako ja. Kde sa to vo mne berie?

,,Vieš, že to nie je pravda." povedal po chvíli ticha ešte podráždenejším tónom, ako predtým, ak je to vôbec možné.

,,Tak prečo si dopekla myslíš, že ťa neľúbim?" rozhodila som rukami stále sediac na posteli.

,,Pretože si ma nevšímaš!" zakričal.

,,Kedy si ma naposledy pobozkala?" zakričal. Bola som ticho.