Mama mi volala ešte v ten deň. Chvíľu som váhala. Pozrela som a na Asha a on hneď pochopil. Povzbudivo na mňa prikývol a ja som zdvihla.
„Hailey?“ ozvala sa mama a v jej hlase som počula prekvapenie. V hlase, ktorý som nepočula len niekoľko dní, ale aj tak mi chýbal.
„Áno.“ ohlásila som sa.
„Hailey, nemusíš mi nič vravieť. Viem, že si išla s Ashom a chlapcami na to turné.“ začala mama. Do očí sa mi nahrnuli slzy, pretože som počula, že mama je smutná.
„Len...len nerozumiem, prečo...prečo si takto odišla...“ plakala. Aj mne začali po tvári stekať slzy.
„Mami ja...“ začala som, ale hlas sa mi zlomil a ja som vlastne bola rada, pretože som nevedela, čo povedať.
„Rozhodli sme ťa nechať tak. Bolo to tvoje rozhodnutie, dúfam, že ho neľutuješ. Som rada, že si konečne zdvihla, aby si vedela, že sa nehneváme.“ povedala mama. Na začiatku smrkla, ale potom hovorila, akoby to čo povedala, z niekade čítala. Tak...monotónne.
„Dúfam, že si šťastná. Maj sa.“ povedala a ani ma nenechala povedať jej, že ma to mrzí, že ju ľúbim, že má pozdravovať Chloe...zložila. Hrozne som sa rozplakala. Z hrdla sa mi neprestajne drali vzlyky a ja som ich nevedela zastaviť. A ani som nechcela. Chcela som sa vyplakať. Možno to potom prejde. Cítila som, ako okolo mňa ovinuli Ashtonove ruky.
„Neplač.“ zašepkal smutne. Chcela som niečo povedať, ale z úst mi vyšiel len vzlyk plný bolesti.
„Nerád ťa vidím smutnú.“ šepkal. Pritisol si ma na hruď a ja som mu slzami máčala tričko. Po chvíli som sa odtiahla a pozrela mu do očí. Tiež bol smutný.
„Chceš o tom hovoriť?“ spýtal sa citlivo. Prikývla som. Potrebovala som to.
„Nerozumiem tomu...povedala, že ma nebudú hľadať, ani chcieť, aby som išla naspäť...“ začala som hovoriť, ale zlomil sa mi hlas a zase som sa rozvzlykala. Ale to ma nezastavilo. Chcela som to Ashtonovi povedať a bolo mi jedno, že pri tom vyplačem litre sĺz.
„Neviem, čo som vlastne čakala...“ plakala som ďalej. Čakala som, že ma budú chcieť naspäť. Že ma bude prosiť, aby som sa vrátila. Alebo aby sa aspoň hnevala. Aby chcela aby som sa vrátila. Aby ma nútila. Aby po mňa prišli. Odpovedala som si. Znova som nekontrolovateľne rozplakala. Ashton ma znova objal a utišoval ma.
„Rozumiem ti...“ zašepkal. Nie, nerozumieš.
,,Mhmm..." zamrmlala som. Bola som schúlená v Ashtonovom objatí a on ma hladkal po chrbte. Boli sme tak hodnú chvíľu, až hladkanie prestalo. Zdvihla som hlavu. Ashton zaspal, no stále ma držal v objatí. Nemohla som neho zliezť bez toho, aby som ho zobudila, tak som zostala tak, ako som bola. Sedeli sme na posteli v izbe ktorú sme dostali pred pár hodinami. Dnes už máme v podstate voľno, ale zajtra bude koncert v Scottish Exhibition and Conference Centre, pred vyše desaťtisíc ľuďmi.
Zobudili sme sa až podvečer. Neviem, mohlo byť tak šesť hodín večer. Išli sme do novozvolenej "spoločnej izby". Aj v tomto hoteli máme pre seba celú chodbu, takže je to v podstate to isté. Je to tá najväčšia, má kuchyňu a namiesto postelí gauče a kreslá. Vošli sme a sadli sme si k ostatným. Boli rozlelezní po celej izbe, ale niektorí tu chýbali. Zvalili sme sa s Ashtonom na gauč a preplietli sme si ruky.
,,Kde je Niall a Liam?" spýtala som sa. Clarie s hlavou položenou na Mikeyho ramene sa na mňa pozrela a pokrčila plecami.
,,Sú so svojimi láskami." zatiahol Louis so smiechom. Prekavepene som sa naňho pozrela.
YOU ARE READING
Br(ok)en // 5SOS (SK)
Fanfiction,,Aj napriek všetkému čo sa stalo, nič neľutujem," ACHTUNG: tento príbeh som písala pred približne dvoma rokmi a po spätnom prečítaní cítim povinnosť varovať prípadných čitateľov, že príbeh ktorý sa chystáte čítať obsahuje množstvo chýb, či už pravo...
