Môj prvý týždeň v Austrálii, v novej škole, v novom dome a s novými ľuďmi prešiel rýchlo. V škole som sa už zorientovala, s nijakým učiteľom som už nemala problém a ani k riaditeľovi som nemusela ísť. Skoro každý deň som sa po škole stretávala s Lukom. Spolu sme sa učievali. Viem, znie to divne, ale s ním to nebola nuda. Ako som zistila, obaja sme tak trošku drevá, ale keď si pomáhame... S Clarie sa tiež často vídam aj mimo školy. Nebýva veľmi ďaleko, takže spolu chodíme do školy. Najprv som sa nejako chcela dohodnúť s Lukom, ale on mi len povedal, že je to komplikované. Ďalej som to už neriešila. Čudné je, že v škole som ho nevidela ani raz. S Michaelom som sa tiež pár krát stretla, pokecali sme, ale to je všetko. Snažím sa nejak udržať na uzde, ale niekedy je to dosť ťažké. Keď sa po sebe s Clarie liepajú, je mi to dosť nepríjemné a nikdy neviem, čo mám robiť. Som rada, že je konečne víkend. Mám rada soboty. Ležím vo svojej posteli a rozmýšľam. O Mikeym (tak ho v duchu volám), o Clarie, Lukovi, o všetkom. Premohla som sa a vstala som z postele. Bolo dosť neskoro, okolo jedenástej. Na obed som sa mala stretnúť s Clarie. Dala som si sprchu a vyžehlila vlasy. Trošku som si upravila tvár, aby som nevyzerala ako úplná príšera. Obliekla som si tričko bez rukávov s nápisom PIZZA IS MY BOYFRIEND a k tomu červené kraťase s vysokým pásom. Do vreciek som si dala nejaké peniaze a mobil. Zišla som dole a obula som si moje biele conversy.
„Kam ideš?“ počula som z kuchyne ocov hlas. Ako to, že ma počul? Prevrátila som očami a otočila sa smerom ku kuchyni.
„Von.“ povedala som a chcela som otvoriť dvere, ale to už otec stál pri mne.
„Zas s tým Lukom?“ spýtal sa. Oco Luka veľmi nemusí. Stále si myslí, že spolu chodíme, a nevie pochopiť, že sme len kamaráti.
„Nie, idem s Clarie.“ povedala som a už som naozaj chcela vyraziť. Už teraz budem meškať. Ale otec stále stál predo mnou a poklepkával nohou.
„S tou šmolinkou?“ spýtal sa. Tak volá Clarie, pretože má modré vlasy.
„Hej a nevolaj ju tak.“ povedala som.
„Dobre, choď. Clarie mám rád. Je milá. Zabav sa.“ povedal rýchlo. Usmiala som sa a konečne som sa otočila ku vchodovým dverám.
„Aj keby sa ti nepáčila s ňou idem.“ povedala som, keď už som bola takmer vonku.
„Ak zistím, že si bola s tým od vedľa, neželaj si ma!“ zakričal za mnou, ale to už som bola vonku. Otočila som sa k obyvačkovému oknu pri ktorom stál oco a poslala som mu vzdušnú pusu. On len prevrátil očami, na čom som sa zasmiala. Prešla som pár ulíc a prišla som k malému parčíku, do ktorého sme s Clarie vždy chodievali. Clarie už stála pri bráne a robila niečo s mobilom. Usmievala sa, takže si s niekým písala. Tým niekým myslím Mikeyho. Chcela som ju prekvapiť, ale jej sa to podarilo skôr.
„Meškáš.“ povedala bez toho, aby sa na mňa pozrela. Ako to robí?
„To kráčam až tak hlučne? Ako si vedela, že som už tu?“ spýtala som sa a bezmocne som rozhodila rukami. Clarie sa zasmiala.
„Videla som ťa predtým, ako si ma zbadala.“ povedala.
„Aha.“ povedala som a cítila som sa trošku hlúpo. Clarie si odložila mobil do malej koženej kabelky cez rameno, ktorú tak rada nosí. Ako vždy, vyzerala perfektne. Mala na sebe väčšiu flanelovú košeľu, rifľové šortky a čierne kožené čižmičky. Začali sme sa prechádzať a smerovali sme k nášmu stromu, ku ktorému vždy chodievame. Zvykneme si sadnúť na zem a oprieť sa oň.
„Zase je tam nejaký chutnučký párik.“ prevrátila očami Clarie. Pozrela som sa k stromu. Naozaj tam bol nejaký blonďatý chalan s dievčaťom. Nebolo vidno, či spolu chodia, len tam tak proste boli.
YOU ARE READING
Br(ok)en // 5SOS (SK)
Fanfiction,,Aj napriek všetkému čo sa stalo, nič neľutujem," ACHTUNG: tento príbeh som písala pred približne dvoma rokmi a po spätnom prečítaní cítim povinnosť varovať prípadných čitateľov, že príbeh ktorý sa chystáte čítať obsahuje množstvo chýb, či už pravo...
