Sestrička po chvíli utešovania odišla niekam neviem kam. Bolo mi to jedno. Jediná vec, ktorá mi behala po rozume bola tá vec s Clarie. Chcelo sa mi kričať, ale zároveň som nevládal zo seba vydať ani hlások. Zo zúfalstva som sa postavil a začal sa prechádzať sem a tam po chodbe. Keď som sa pozrel na Hailey a Luka, nebolo mi o nič lepšie. Obaja tam sedeli ako kôpky nešťastia. Zastal som a snažil som sa uvedomiť si, čo sa mi snažila tá sestrička povedať. Pozeral som sa do zeme a stále mi to nešlo do hlavy. Zacítil som známu vôňu a zvihol som pohľad. Stala predo mnou Haiely.
,,Bude to okej," zašepkala.
,,Ani ty sama tomu neveríš," odvetil som. Chytila mi tvár do dlaní a donútila ma tak pozerať sa jej do očí.
,,Mikey, nič sa jej nestane. Bude to fajn. Clarie bude v poriadku, jasné? Všetko..." povedala ale na konci sa jej hlas zlomil a ja som v jej očiach videl čoraz viac smútku a sĺz. Už som to ďalej nevydržal a objal som ju. Potreboval som to. Objatie niekoho, komu je z toho celého aspoň z polovice tak hrozne, ako mne. Potom mi niečo došlo. Pomaly som sa otočil smerom k Lukovi.
,,Sestra?" vyhŕkol som. Luke sa zatváril trošku vydesene.
,,No.." a pustil sa do vysvetľovania. Je toho na mňa dosť.
***
Posledný týždeň bol pre nás pre všetkých dosť tažký. Clariin doktor nám nedovolil previesť ju do inej nemocnice. Bolo to vraj pre ňu veľmi rizikové. Samozrejme že som súhlasil, lebo som nechcel jej stav ešte zhoršiť. Ona je v nemocnici v Manchestri a my sme práve v Birminghame. Takže vždy, keď ju chceme vidieť musíme sa k nej dve hodiny trepať. Ale stojí to za to, pretože ju skrátka potrebujem vidieť. Aj keď spí, alebo je mimo, je mi to jedno. Chýba mi. Od vtedy, čo nám oznámili, čo sa môže stať, som ako na ihlách. Clarie je v bezvedomí a mne stále vnucujú nejaké sedenia na "prípravu na trvalé následky". Mňa tam však nikto nedotiahne. Bolo by to pre mňa akoby som si rono povedal, že keď sa Clarie peberie, nebude si ma pamätať.
,,Michael, počúvaš?" vytrhla ma z rozmýšľania Hailey. Pokrútil som hlavou. Počul som ako vzdychla.
,,Mal by si sa aspoň trošku vschopiť." povedala.
,,Vschopiť? Nehovor mi že sa mám vschopiť keď dievča, ktoré ľúbim, leží v bezvedomí v nemocnici, dobre?" vyštekol som. Potom som odvrátil zrak a znovu som sa začal pozerať von oknom na ubiehajúcu cestu do Manchestru.
,,Asi si zabudol, že dievča, o ktorom rozprávaš, je moja najlepšia kamarátka." odbila ma. Pozrel som sa na ňu.
,,Prepáč. Nemyslel som to tak...len sa skrátka bojím. " priznal som sa.
,,Podľa mňa okolo toho robia veľké haló. Uvidíš, že keď sa zobudí bude ako predtým. " utešovala ma.
,,Ja sa ani tak nebojím, že stratí pamäť... skôr toho, že bude iná. Že to už nebude Clarie. Že nová Clarie ma nebude chcieť." vyslovil som svoje najväčšie obavy a dúfal, že mi rozumie.
,,Mikey to je hlúposť. " povedala a zvyšok cesty sa tomu vyhýbala. Keď sme konečne dorazili do nemocnice, už nás tam čakali. Chodili sme sem skoro každý deň a už nás tu viac menej poznali. Hneď, ako sme vykročili do haly, rýchlym krokom k nám prišla sestrička - Brianna. Už sme si aj potykali, keď tu už trávime toľko času.
,,Dobre, že idete. Akurát sa zobudila. Už som vám chcela volať." zahlásila namiesto pozdravu. Úplne som zmeravel. Dozviem sa, ako to celé dopadlo.
,,Michael, Hailey, idete?" ozvala sa Brianna. Hailey bola zjavne rovnako vykoľajená, ako ja. Venovali sme si pohľady plné obáv a úľavy v jednom. Keď sme prešli chodbami, zastali sme pred jej dverami. Bria na ne kývla hlavou. Zhlboka som sa nadýchol a otvoril ich. Clarie sedela na posteli a opierala sa o stenu. Bola taká krásna. Keď nás uvidela, rozžiarili sa jej tie jej krásne modré oči, do ktorých sa zaľúbim vždy, keď sa do nich pozriem.
,,Hailey!" zapišťala hlasom, ktorý som u nej ešte nepočul. Hailey k nej opatrne pristúpila a objali sa. Potom sa pozrela na mňa.
,,Michael?" oslovila ma neisto. Pamätá si ma. Úplne som cítil, ako mi zo srdca odpadol kameň. Moje pery sa roztiahli do úsmevu. Vykročil som k nej. Neskutočne som ju chcel pobozkať. Ona sa však môjmu pokusu o bozk vyhla a iba ma sucho objala...
---
Tadááá :D takže, viem viem, povedala som, že pridám časť v pondelok, ale nejak mi to nevyšlo a úprimne som rada, že sa mi to podarilo ešte dnes :D
Vôbec nie som spokojná s touto časťou. Je taká... meh.. :D Ale aj také sa rodia v mojej hlave :D
Neviem aká je dlhá, lebo som ju písala na mobile :D prvý krát v histórii, lebo som sa nedostala k ntb.
Každopádne, začala sa škola a ja som si uvedomila, že sa musím začať učiť lebo inak to nedopadne dobre :D Dnes som došla domov o štvrtej a učila som sa do siedmej -,- . Plus zajtra mám tréning takže nič :/
Už to vidím tak, že budem pridávať nejak raz - dva krát do týždňa :D
7,9K !!!!! To je o chvíľu osem (duuuh) :DDD ja sa asi ahchjdjsjsn ĎAKUJEM ♥♥
Ďalšia časť: štrvrtok alebo piatok :/
Dúfam, že sa páči :)
Comment vote whateva :D
P.S. : chyby (tradične) ignorujte :D
ILYSM ♥♥
ESTÁS LEYENDO
Br(ok)en // 5SOS (SK)
Fanfiction,,Aj napriek všetkému čo sa stalo, nič neľutujem," ACHTUNG: tento príbeh som písala pred približne dvoma rokmi a po spätnom prečítaní cítim povinnosť varovať prípadných čitateľov, že príbeh ktorý sa chystáte čítať obsahuje množstvo chýb, či už pravo...
