Br(ok)en // 5SOS (SK)

12.časť

Hailey’s POV

„Hailey? Láska vstávaj...“ zobudili ma Ashtonove slová.

„Mhm..“ zamrmlala som, ale prehodila som sa na druhý bok a nemala som v úmysle vstať.

„Hailey, ak nevstaneš, nestihneme lietadlo..“ začal ma prehovárať, ale nemusel. Hneď, ako som začula slovo lietadlo, uvedomila som si, čo je za deň. Je utorok, 19 februára, 2013. Otvorila som oči a posadila sa.

„Koľko je hodín?“ spýtala som sa ospalo a šúchala som si oči.

„Trištvrte na šesť.“ dostala som odpoveď.

„Čože?“ zatiahla som a hodila sa naspäť na posteľ. Snažila som sa poslepiačky nahmatať prikrývku, ale Ash ju zobral.

„Hailey, o siedmej máme byť na letisku. Vstávaj.“ povedal. Vzdychla som si a vstala som. Umyla som si zuby, vybehla som z kúpeľne a zozadu skočila na Asha. Chytil ma a hodil ma na posteľ. Chvíľu bol nado mnou nahnutý a ja už som len čakala, kedy ma pobozká. On sa však začal uškŕňať a mne došlo, čo chce robiť.

„Ash, neopováž sa!“ zasmiala som sa. Neskoro. Začal ma štekliť. Nekontrolovateľne som sa začala smiať a bezhlavo kopať nohami.

„Ashton! Prestaň!“ vykrikovala som pomedzi smiech, ale dochádzal mi dych. Ashton sa smial na tom, ako sa smejem a ďalej ma šteklil. Potom zrazu prestal. Ležali sme tak, že bol nado mnou a pozeral sa mi do očí. Pokrčil ruky, akoby robil klik a pobozkal ma. Bol to krátky, jemný bozk.

„Ľúbim ťa, Hailey.“ pošepkal.

„Povedala by som ti, že aj ja ťa ľúbim, ale zobudil si ma pred šiestou, takže hups.“ povedala som a pošteklila som ho tesne pod pupkom, kde bol najšteklivejší. Mykol sa a začal sa smiať. Prevalil sa vedľa mňa. Vstala som, ale on ma chytil za ruku a stiahol ma naspäť. Teraz som ja ležala na ňom. Neodolala som a pobozkala som ho.

„Ľúbim ťa.“ povedala som.

„Zľakol som sa, že neodpovieš.“ povedal s úškrnom. Vstala som a obliekla som sa. Obliekla som si čierne legíny a sivé vyťahané tričko. Čaká nás 20 hodinový let, takže sa chcem cítiť pohodlne.

„Už je pol siedmej, pohni si.“ oznámil mi Ashton, keď som pobehovala po jeho izbe hore dole a kontrolovala, či mám všetko. Pozrela som sa naňho. On v úplnej pohode sedel na posteli a hral sa na mobile.

„Mhm, keby si mi pomohol, išlo by to rýchlejšie.“ zatiahla som.

„Ty si taká skvelá, že pomoc nepotrebuješ.“ povedal s úsmevom.

„Dobrý pokus.“ odsekla som a on sa uškrnul. Neudržala som sa a aj ja som sa pousmiala.

„Ste taký zlatý!“ ozvalo sa od dvier. Medzi nimi stála Ashova mama s prekríženými rukami, opretá o zárubňu. Okamžite som sa začervenala. V poslednom období sa červenám viac, ako doteraz.

„Ako dlho nás špehuješ?“ zvolal Ashton so smiechom.

„Raňajky sú na stole.“ oznámila a zmizla v chodbe.

„Neodpovedala. Mám sa báť?“ spýtala som sa zo srandy.

„Nie som si istý.“ odvetil Ashton so smiechom. Prišli sme do kuchyne, kde na stole boli dve porcie palaciniek. My sme na raňajky palacinky nemali ani nepamätám.

„Výnimočné raňajky na výnimočné ráno. Hailey nemysli si, že takto Asha vykrmujem každý deň.“ povedala Ashtonova mama so smiechom. Usmiala som sa na ňu a sadla som si za stôl. Raňajky boli skvelé a keď sme ich dojedli, mohli sme rovno vyraziť na letisko. V aute sme boli piati. Ashova mama, Ash, ja, Lauren - jeho mladšia sestra a Harry – mladší brat. Ash sedel vpredu, takže sa som sedela s tými dvoma vzadu. Vytiahla som mobil, aby som sa pozrela, koľko je hodín. 15 neprijatých hovorov od mamy a 8 od oca. Vzdychla som si. Dúfam, že sa nič nestalo. Ach, bože... Zvyšok cesty prebehol v poriadku. Zastali sme pred letiskom. Vybrali sme si kufre a vybrali sa dovnútra. Zložili sme sa na lavičke a Ashton sa otočil na svoju mamu.