Br(ok)en // 5SOS (SK)

8.časť

Hailey’s POV

„Mamí.“ nechápala som. Chcelo sa mi kričať. Som si na 100% istá, že Clariiny rodičia s tým problém nebudú mať. Mama s ocom vyzerali, akoby nad tým ani nepremýšľali.

„Hailey, nemá zmysel o tom diskutovať.“ oco sa ma snažil uzemniť. Postavila som sa z gauča a mala som namále, skoro som sa tam rozplakala.

„Ale prečo tati? Prečo ma tam nechcete pustiť?“ bola som zúfalá. Tak veľmi tam chcem ísť.

„Radšej mi povedz, prečo by sme ťa mali pustiť. Veď tých chlapcov poznáš sotva pol roka. A ja som ich ešte ani nevidela.“ mama prevrátila očami, akoby to, čo povedala, bola najjasnejšia vec.

„Čože? Akože si ich nevidela? Ashton? Poznáš. Luke? Poznáš. Calum? Poznáš. Dobre, Michaela až tak nie, ale zopár krát tu bol.“ vymenúvala som na obranu. Oca to už zjavne prestalo baviť, lebo zo stola zobral nejakú svoju knihu a začal si čítať.

„Dobre, tak ich poznám, ale zlatko, to na veci nič nemení.“ povedala mama tónom typu : Maličká ešte ničomu nerozumie. A mala pravdu. Stále som tomu nerozumela.

„Ale no tak! Veď mám skoro sedemnásť.“ skúsila som to aj takto a ďalej som žobronila.

„Hailey, koľko krát ti mám opakovať...“ začala mama, ale ja som ju prerušila.

„Clarie s tým určite problém mať nebude. A ani Aleisha.“ povedala som a hneď som to oľutovala. Mama aj oco nenávidia keď porovnávam ich, alebo seba k iným rodičom, alebo babám.

„Hailey, nám nejde o to, aby si ty bola nešťastná. My ti chceme dobre.“ začala mama mierne, ale bolo vidno, že je riadne vytočená. Otec už od mojej poslednej poznámky stál na nohách a chytal červený odtieň v tvári. Už-už som čakala, kedy vybuchne. A, už je to tu.

„Ty si fakt čakala, že ťa pustíme?! Tvoje známky stoja za hovno, obliekaš sa ako štetka, zahadzuješ sa s nejakým buzerantom a chceš aby sme ťa pustili bez dozoru s tvojim ‘chalanom’ a s troma ďalšími na nejaké posraté turné? Veď ty o nich nič nevieš! Ani o tej druhej skupine! Čo keď to neboli oni, ale nejakých úchyláci z neviem kade?!“ vrieskal. Oči som mala plné sĺz. V mysli mi stále behali tie isté vety: Obliekaš sa ako štetka...Zahadzuješ sa s buzerantom...Tvoje známky stoja za hovno... Nemohla som uveriť, že tie slová vyšli z úst môjho oca. Chcela som niečo povedať, ale oco pokračoval.

„Hailey, naozaj si si myslela, že ťa len tak pustíme zo školy? Že sa na ňu len tak vykašleš a budeš si robiť čo chceš?“ kričal ďalej, ale už trošku miernejšie. Cítila som, že slzy mi stekajú po lícach a nemala som v úmysle ich zastaviť. Neplakala som kvôli tomu, že ma nechce pustiť, ale kvôli tomu, že mi vlastný otec povedal, že som štetka. Pozerala som sa ocovi do očí a on do mojich. Pozrela som sa na mamu. Stála ako obarená a udivene sa na oca pozerala. Asi nie som jediná, čo si myslí, že to prehnal. Otec sa jej tiež pozrel do očí a mama skoro nebadateľne pokrútila hlavou, čo u nej znamenalo nesúhlas. Bolo mi hrozne. Chcelo sa mi kričať. Chcelo sa mi nahlas sa vyrevať a zo všetkého najviac, chcela som niekoho objatie. Pomyslela som na Ashtona. Zahadzuješ sa s buzerantom... Neudržala som vzlyk. Obaja rodičia sa na mňa pozreli. Radšej som sa otočila vybehla hore schodmi do mojej izby. Zabuchla som dvere. Zosypala som sa. Z úst sa mi drali vzlyky a ja som ich nevedela zastaviť. Nevládala som ani stáť na nohách. Spustila som sa dole a chrbtom som sa opierala o dvere. Kolenami som si tlačila do hrude. Tvár som mala v dlaniach a stále som nevedela zastaviť tie prúdy sĺz, ktoré sa mi rinuli z očí. On mi povedal, že som štetka. Že Ashton...môj Ash... že je buzerant. Že stojím za hovno. Zrazu som spoza dverí zacítila škrabanie labkami. Postavila som sa a vpustila som môjho Boomera do izby. Vrátila som sa späť do polohy, kedy som sa opierala o dvere, ale nohy som nechala tak, aby sa nich Boomer vedel uložiť. Hladkala som ho a on sa na mňa pozeral tými jeho psími očkami.