1. časť

3.1K 89 2
                                    

1.časť

Hneď ráno ako som otvorila oči, sa mi hlavou prebleslo všetko, čo som dosiaľ prežila. Dnes som totiž  musela opustiť môj domov a nechcene sa presťahovať do Anglicka, kvôli tomu, že tam ocko prijal prácu a vlastne aj mame sa tam naskytla dobrá pracovná ponuka. Bolo to pre mňa dosť čudné, už od malička som snívala, že navštívim Londýn a teraz mám príležitosť bývať tam, ale akosi vôbec sa na to necítim. Predstava, že dnes je môj posledný deň čo budem na Slovensku ma desí, všetko mi tu bude tak strašne chýbať, odlúčenie od priateľov a kamarátov mi asi bude chýbať najviac, kedže v poslednej dobe, som vychádzala so všetkými dobre a potlačila som v sebe tú „šedú myšku“, v Londýne musím začať od znova. Najviac sa asi obávam angličtiny, no našťastie mám anglinu veľmi rada a môj ocko je z anglicka, takže odmalička som sa učila aj angličtinu. Myslím si, že ju celkom ovládam, je jasné, že prízvuk bude trošku ťažší oriešok, nehovorím  o tom, že moje východoslovenské nárečie mi bude robiť asi najväčší problém.

Určite som sa tešila, že vyskúšam niečo nové, ale zároveň som sa bála čo bude ak nezapadnem, možno sa úplne odlúčim od spoločnosti a to som teda nechcela, pretože ja nedokážem byť zatvorená v jednej izbe a pozerať sa na 4 steny, ktoré by ma obklopovali.

Len tak som si ležala v posteli vtom mi vtrhla do izby Emma, moja mladšia sestrička. Bola veľké šidlo, nedokázala posedieť ani minútu od tej doby čo sa naučila chodiť, no jednoznačne to bolo moje potešenie. Rozosmiala ma aj keď mi bolo do plaču, zbožňovala som ju, do budúcna som si ju predstavovala ako jednu z najznámejších herečiek, pretože povahu na to rozhodne mala.

Mimikou tváre mi naznačovala, že sa mi vyškiera. Toto robí vždy keď sa so mnou chce hrať, vedela som, čo bude nasledovať.

Vystrelila som z postele a ihneď si ju zobrala na ruky. Šteklila som ju až dokým nezačala kričať od smiechu „mama, mama“.

Položila som ju na zem a vzájomne sme si vymieňali zvodné pohľady.

Poď, ideme k rodičom.“ Pomaličky som ju vzala za ruku a kráčali do kuchyne.

V kuchyni bolo ako inak rušno, v maličkej miestnosti, kde sa sotva narvú 4 ľudia nás bolo teraz 6. Ocko, mamka, dedko, babka, ja a moja sestra.

Rodičia popíjali kávu a strarí rodičia zase čaj, všetci sa zdali byť nanajvýš spokojní.

Už si vstala?“ Opýtala sa ma mama.

Máš všetko pripravené ?“ Opýtal sa ma ocko.

Jasné, už od včera.“ Odpovedám.

Čo budeš raňajkovať?“ Pýta sa ma mama.

To čo vždy.“ Hovorím.

Bože, Bože dievča .. keď takto budeš jesť aj v Anglicku úplne sa stratíš, pozri na seba aká si chudá.“ Hovorí mi babka a chytá ma za boky.

„Nestratím sa, takže musli s mliekom, dobre?“ Hovorím.

Až keď sa prezlečieš.“ Káže mi mama.

Utekám do svojej izby a hádžem na seba nejaké tepláky, ktoré som si ešte nestihla zabaliť a tak isto aj najstaršie vyťahané tričko, ktoré si tu nechávam, ak by som sem prišla.

Naraňajkovala som sa a pomaličky sme sa začali chystať, pretože o 1 poobede nám odlietalo lietadlo.

Odniesla som si všetky veci a kufre do auta a rozlúčila sa so starými rodičmi, samozrejme sa so mnou ešte prišli rozlúčiť aj kamošky. Hovorila som si, že nebudem plakať, ale to sa nedalo. Slovensko je síce Narnia, ale ak by som nemusela odísť neišla by som nikam, mám to tu rada, také aké to tu je.

Nastala chvíľa, keď sme sa už vážne museli pobrať, pretože sme nič nechceli zmeškať. Z auta som ešte zakývala všetkým, ktorý sa so mnou boli rozlúčiť a rozplakala sa na plné obrátky. Nezvyknem takto plakať, ale komu by nechýbalo každodenné buzeroanie od babky, že mám jesť trošku viac a nie tie moje somarinky, aby som schudla, pretože som sama sebou a takto som najkrajšia, určite mi to bude chýbať, ale zmierila som sa s tým.

Hneď na letisku v Londýne ma privítalo jesenné počasie,nič tu nebolo také ako som si to aspoň predstavovala. Ocko objednal taxík, ktorý nás odviezol pred náš nový dom.

Keď som ho včak zbadala, skoro mi oči vypadli z jamiek. Toto nebol dom, bola to obrovská vila, niekde v odľahlejšej časti Londýna, netušila som, odkiaľ by na to naši vzali. Bol to pre mňa šok, celý život som si žila v malom domčeku na dedine a teraz neuveriteľná zmena, neverila som, že odteraz budem bývať v takomto obrovskom dome. Ocko bol síce hudobný producent, začo ho chválim, pretože hudba je môj druhý život, ale toto mi úplne vyrazilo dych.

Pred nami sa automaticky otvorila veľká brána a pred očami sa nám objavila cesta až pred dom. Velikánska záhrada, zelení trávnik, jazierko a fontána, proste jedna veľká nádhera.

Nasledujúcu hodinu som obdivovala krásy nášho domu, preskúmala som skoro všetky izby v dome. Tak som konečne vstúpila do tej mojej. Bola obrovská, dve steny boli biele a ďalšie dve boli modré ako nebo. Skryne ladili k bielym stenám, stolík tak isto. Obrovská posteľ, do ktorej som hneď skočila rybičku, rozvalila som sa v nej a len tak pozerala do stropu a ešte raz si obzrela celú izby, potom ma upútali dvere, ktoré viedli niekam vonku, niečo ako balkón. Vstala som z postele a rozhodla sa, že to preskúmam. Keď som otvorila dvere, ocitla som sa na terase, ktorá bola neuveriteľná. Bola prepojená s celou jednou stranou a ostatnými izbami a druhom poschodí a výhľad bol na celú záhradu a bázen.

Pre Boha, ja zomriem.“ Radovala som sa, bolo to tu nádherné. Rodičia to predomou tajili do poslednej chvíle, vždy keď som sa ich opýtala kde budeme bývať iba povedali „Nechaj sa prekvapiť.“ A to teda aj dodržali, vôbec som sa tu necítila ako v Londýne, ale to je v tejto chvíli už jedno.

Dom bol jednoznačne nádherný, veľký a bolo v ňom tak málo ľudí .. ostala som smutná.

Pozrela som na steny, ktoré sa mi zdali dosť prázdne.

Jasné, plagáty.“ Pobrala som sa k cestovnej taške a vytiahla svoje plagáty, ktoré pozostávali zo skupiny One direction, zbožňovala som ich. Predstava, že sú teraz pri mne bližšie, ma robila šťastnou, vždy som tajne dúfala, že ich stretnem alebo aspoň pôjdem na ich koncert, moje kamošky šaleli keď som o nich rozprávala, hovorili, že sú to len umelé hračičky, ktoré nevedia, čo je hudba .. urážalo ma to, pretože pre mňa bola ich hudba všetkým, nemilovala som ich len kvôli tomu ako vyzerali, ale kvôli im piesňam a textom, pretože v každej ich pesničke, som našla niečo z môjho života.

Tak a toto je môj prvý príbeh. Ak ste sa niekto prečítali až sem na koniec prvej kapitoly možno vám došlo, že ste tento príbeh už čítali. Ako som spomínala, pridávala som ho už na facebook a teraz som sa rozhodla, že ho dám aj sem a uvidím či sa uchytí. :-) 

New Life (FF Niall Horan)Where stories live. Discover now