New Life (FF Niall Horan)

24. časť

Na budúci deň som sa zobudila skoro ráno, keďže som sa dohodla s Alex, že pôjdeme do centra na nákupy. Chcela som si kúpiť konečne nové plavky a niečo na seba, dosiaľ som veľmi na svoj vzhľad nedbala, nosila som to čo ma robilo človekom a hlavne samou seba. Názory iných ma nejako nebrali, bola som si sama pánom. Niall mi vždy lichotil, že vyťahané (voľné) tričká su najlepšie, lebo v nich sa človek cíti pohodlne a k tomu, mu na bruchu ani nikde inde neodstávajú „pneumatiky“.

Vždy som sa na tomto slove smiala až do popuku, a preto to dookola opakoval, zbožňoval môj úsmev, teda v tomto prípade to nebol úsmev ale hlasný smiech, ktorý dopĺňal ten jeho, keď som ho vždy začala štekliť. Jednoducho, cítala som sa v jeho blízkosti najšťastnejšou, až do včera, keď som si prečítala pár odkazov na twittery.

Niektorý z fanúšikov o mne toho vedeli dokonca aj viac ako on, slovensky ma podporovali a držali nám obom palce, vraj si k ich miláčikovy nemohli ani nikoho iného želať, no a naopak Angličanky a iné národnosti často krát tvrdili, že ak je Niall Angličan (teda Ír), mal by mať k tomu aj dostatočne vhodnú frajerku. Niektoré dokonca rozoberali aj to, že ani len nemám tušenie ako to v takom anglicku funguje, aké tu sú tradície a podobne .. No Niall ma vždy obhájil, dokonca jeden takýto odkaz komentoval. „A čo že sa presťahovala? Vedela prečo ide do Británie, aby stretla mňa .. vlastne nie, aby som ja stretol ju. Je úbohé vyhovárať sa na národnosť, veď ani ja nie som krvou Angličan, v mojich génoch je hlboko zakomponovaná írska genetika, ktorá s tou jej dokonalé ladí.“

Takmer som sa rozplakala keď som si to všimla na jeho profile, bola som hrdá na to, že som mu patrila, a že on bol môj.

Pri odchode z domu mi mama podarovala svoju kreditnú kartu, ale zároveň ma upozornila aby som to nepreháňala a nedostala ju do debetu. Len som sa nad touto myšlienkou pousmiala, nakoľko som vedela, že tak obrovskú sumu na jej karte určite tak skoro nevyčerpám.

Alex, tajne obdivovala to ako mi mama dôveruje, v taxíku (ktorý som mimochodom platila ja) sa mi prihovorila.

„Tvoja mama ti asi veľmi verí, čo? Ak ti dá do rúk, tak obrovskú sumu peňazí.“ Zamyslela sa.

„Verí mi, na Slovensku som si toho veľa nekupovala, peniaze som si poctivo odkladala a kupovala si za to, veci, ktoré som naozaj potrebovala.“ Ešte raz som sa pozrela do peňaženky aby som s auistila, že kartu som si naozaj založila.

„Nemala si kupovať somariny, upozorňovala ťa na to ..“

„Veď to ani robiť nebudem.“ Pousmiala som sa a pozrela na taxikára, ktorý zmätene pozeral do zrkadla a asi nás počúval.

„ .. a taxík, mohli sme ísť pešo.“ Odvrkla a pozrela sa von oknom, kde sa nachádzame.

„Prosím ťa. Tých pár libier dokážem zaplatiť aj ja, neboj sa. To nič nebolo.“ Mávla som rukou a tiež sa pozrela von oknom.

„Ty naozaj chceš ísť do toho obchodného centra? Vieš aké sú tam nehorázne ceny? Tam si za tých pár librí čo mam v peňaženke nekúpim ani tričko .. obyčajnú handru.“ Sklamane mi povedala. Potom som si uvedomila, že Alex na tom nie je až tak finančne dobre ako ja. Teda, vôbec mi to na nej nevadilo, pretože presne ako ona žije teraz, takto som žila aj ja, kedysi .. Teraz som mala občas potrebu kúpiť si pár pekných vecičiek, no uvedomila som si, že žiadnym luxusom nezakryjem to odkiaľ som prišla a kto som ..

„Máš pravdu, tam nakupujú iba ľudia ako je Jemma, poď pôjdeme niekam inam.“

Spoločne sme zašli do ulice Oxford Street a behali z jedného obchodíku do druhého.

Pri jednom z mnoho platení pri pokladni Alex zastavil jeden chalan.

„Neverím, si to naozaj ty?!“ Prekvapene sa na ňu pozrel. Alex chvíľu rozmýšľala nad tým koho jej dotyčný pripomína a potom ho bezhlavo objala aj s taškami, ktoré držala v rukách.

„Ian, tak dlho som ťa nevidela.“ A ďalšie bla, bla, bla .. tohto typu. Už ma celkom nebavilo stáť na jednom mieste a počúvať to o čom sa rozprávajú.

„Aléééx, bolia ma nohy.“ Povedala som oduto.

„Už ste skončili? Mohol by som vás pozvať niekde na kávu?“ Zdvorilo sa nás opýtal.

„Ja kávu nepijem.“ Pohotovo som odpovedala.

Alex sa na mňa pozrela príšerným pohľadom potom len mávla rukou a povedala :“Nemyslela to tak, len je unavená z toľkého chodenia, určite by sme išli veľmi rady.“ Odpovedala aj za mňa, škoda, že moja odpoveď by bola celkom iná. Ten človek mi bol od prvej chvíle nesympatický, akoby som tušila, že mi niekedy v budúcnosti ešte niečo zlé urobí, mala som takú predtuchu.

„Však bol celkom vtipný.“ Ospevovala ho celou cestou v taxíku.

Beznádejne som sa na ňu pozrela a pokrčila ramenami. „To nemyslíš vážne.“

Zavládlo na chvíľu ticho, asi k tomu nemala čo povedať, tak som znovu začala.

„Odkiaľ sa vlastne poznáte?“

„Je niečo ako mladý začínajúci novinár, ma rád žurnalistiku, obdivuje svet celebrít, o to radšej o nich ešte píše .. poznám ho, raz sme spolu spolupracovali na jednom projekte.“ Pokojne povedala, no ani netušila ako mi teraz zavarila.

„Rád píše o celebritách?! A čo ja? Myslíš, že nevie o tom, že chodím s Niallom. Aj ja som celebrita.“ Keď som to takto nahlas vyslovila znelo to príliš povišenecky a namyslene, vlastne nikdy som sa takto nazvať ani nechcela, ale jednoducho, som vedela, že ten človek ma v sebe niečo zlé, a že ma ešte môže veľmi ohroziť.

„Prosím ťa, nie si celebrita, iba chodíš s celebritou, a to je rozdiel.“ Úprimne sa mi pozrela do očí.

„Ja viem, zle som sa vyjadrila, ale čo keď vycapí do nejakého časopisu to ako nakupujeme a v lacnej štvrti oblečenie a k tomu si vymyslí nejaký pikantne zaujímavý titulok?“

„Vadilo by ti to?“

Zrazu sa vo mne bili dva názory. Jeden hovoril, že by mi to vadilo, kvôli tomu, že by si Niall cítil trápne, no a ten druhý zase to, že by mi to bolo jedno, lebo tie veci boli pekné a Niallovi bolo aj tak jedno či budem mať na sebe vrece alebo kabelku od Prady, ľúbil ma kvôli tomu aká som bola, a tiež vedel, že som len obyčajné dievča, ktoré si nedovolí nakupovať v drahých luxusných obchodných domoch.