New Life (FF Niall Horan)

8. časť

Celý deň som netrpezlivo čakala kedy budú 4 hodiny poobede. Chcela som zistiť kto to je nech je pravda aká chce.

S triaškou na rukách som vstúpila do parku. Neisto som pozerala po všetkých stranách ale jeho som nikde nevidela. Rozhodla som sa, že si sadnem na miesto kam som chodievala aj pred tým a počkám aspoň pol hodinku. Celých 15 minút som sedela nepokojne na lavičke a obzerala sa do každej strany, až kým som ho nezbadala. Z diaľky som poznala jeho blonďaté vlasy, no dievča ktoré bolo vedľa neho som nemohla rozpoznať. Bola mi povedomá, ale nevedela som ju k nikomu konktrétnemu priradiť. Keď som zistila, že sa ku mne približujú hlavu som sklonila do zeme, lebo na útek už nebol čas. Cítila som ako sa pomaličky približovali, srdce dostávalo skoro kolabs ale musela som to zvládnuť a presvedčiť sa o všetkom.

„Ahoj.“ Začula som jeho hlas, ktorý sa zrejme prihováral mne. No ja som sa ani nepohla, ostala som stáť ako skala. Neurobila som vôbec nič, až po minúte som sa bezváhania len tak postavila a rozbehla sa smerom k východu z parku. Totálne mi ruplo v hlave, nevedela som sa ovládať. Tento krát som si uvedomila, že so mnou určite už nie je niečo v poriadku. V návale emócií som však narazila do staršieho pána a z kabelky sa mi vysipali moje kartičky s číslom, ktoré mi dal ocko k narodeninám, a ktoré som vždy nosievala vo veľkom množste pri sebe ak by so ich náhodou potrebovala.

„Prepáčte mi.“ Ospravedlňovala som sa mu stále dookola a snažila sa pozbierať všetky kartičky s mojím číslom zo zeme.

„Mladá slečna, nabudúce viac opatrnosti.“ Milo sa na mňa usmial a pomaličky odišiel.

Mala som šťastie, že mi nevinadal. Na Slovensku by sa do mňa niekto ako on tak pustili, že by som hádam pokračovala ďalej v behu než by som zbierala kartičky.

Zúfala som si kľakla na zem a začala zo špinavého chodníka zbierať všetko čo mi prišlo pod ruky. Potom som sa znenazdajky obzrela dozadu a všimla si ako sa Niall prediera pomedzi ľudí a smeruje ku mne. V tej rýchlosti som spanikárila, nechala kartičky kartičkami postavila sa a pokračovala veľkým krokom preč. Keď som aj naďalej videla, že ma prenasleduje odbočila som do neznámej uličky, tak aby nezistil kam idem. Skryla som sa za obrovskú kamennú stenu a jedným okom vykukla von aby som si bola istá, že sa už neobjaví v mojej blízkosti. Zastavil presne predo mnou a obzeral sa. Našťastie ho nenapadlo podísť bližšie ku mne, inak by ma určite zbadal. Ešte chvíľu sa potom obzeral a nakoniec to vzdal a vrátil sa naspäť do parku.

Keď som si bola istá, že je Niall preč vyšla som spoza kamenného múra a objavila sa na ulici kde okolo mňa prechádzalo plno ľudí. S povzdychom som sa pobrala domov, lebo som vedela, že dnes ma asi už nič dobré nečaká.

Domov som prišla celkom zmoknutá, lebo ma prekvapil dážď.

„Kde si toľko bola?“ Ihneď vyzvedala mama.

„Trochu sa prejsť.“ Surovo odvetím a zložím si bundu na vešiak.

„V takom lejaku bez dáždnika?“ Neverila mi.

„Cestou domov sa rozpršalo.“ Kvapky dažďa celkom zahalili moje slzy.

„Rýchlo, utekaj sa prezliecť.“ Vyhnala ma do svojej izby. Bezstarostne som ju počúvla a vybrala sa po schodoch hore do mojej izby.

„Natally, a príď sa navečerať.Čakáme na teba.“ Zakričala na mňa.

Toľko čo som vybehla do mojej izby som si položila kabelku s mobilom na stolík a postavila sa pred obrovský šatník, ktorý pozostával z jednej veľkej miestnosti, kde bolo všetko. Od šiat až po topánky a rôzne doplnky, ale tento krát som na seba iba hodila vyťahané tepláky, ktoré som si doniesla zo Slovenska a obyčajné tričko. Mokré veci som zaniesla do práčovne, kde sa o nich iste už postará Rosalli. Z končekov vlasov mi občas padla kvapka vody tak som ich trošku vyfénovala. Nechcela som sa s nimi dlho babrať, lebo mama neznáša keď na mňa musí čakať s večerou a hlavne keď je Emma hladná.

„Už som tu.“ Rýchlo som dobehla k stolu, kde sedel aj ocko.

„Ty si doma?“ Prekvapene som na neho pozrela, pretože nebolo zvykom, že by behom týždňa sedel spolu s nami pri stole a večeral.

„Dnešný večer som chcel stráviť so svojou rodinou a v pokoji sa navečerať.“ Oznámil mi a pozrel na Rosalli aby doniesla na stôl polievku.

„Veď si včera večeral so všetkými ..“ Vyzerám na Rosalli kedy doniesie večeru.

„Ale neboli sme tam kompletne celá rodina, vieš Naty.“ Pozrel sa na mňa.

„Musíte sa o tom rozprávať práve teraz? Ideme večerať, naozaj to tu teraz nerozoberajte!“ Zasiahla do nášho rozhovoru mama.

„Ja som nezačala.“ Ustúpila som a začala si ako prvá nalievať polievku do taniera.

Po večery som sa pobrala hneď do izby a konečne sa po dlhšej dobe pozrieť aj do kníh, pretože ma zajtra čakala dôležitá skúška.

„Môžem vojsť?“ Zaklopala mi na dvere mama.

„Poď ďalej.“ Odložila som knihu ekonomiky a pozvala mamu prisadnúť si ku mne.

„Učila si sa?“ Začala.

„Hm .. pokúšala som sa, ale určite si sem neprišla kvôli tomu aby si sa ma opýtala či sa učím.“ Pozrela som sa na ňu.

„Naozaj je to tak na mne vidieť?“ Povedala mama.

„Strašne.“ Prikývla som.

„Prečo si dnes plakala?“ Opýtala sa ma narovinu.

„Kedy?“ Pozrela som sa na ňu s údivom v tváry.

„Keď si prišla domov celá premočená, viem že si plakala..“

„To sa ti len zdalo mami ..“ Zahováram.

„Bolo to kvôli škole? Alebo niečo s Alex? Môžeš mi to povedať, neboj sa. Som tu vždy pre teba.“ Chytila ma za ruku, iba som sa pousmiala kútikom pery.

„Uisťujem ťa, že všetko je v poriadku. Naozaj.“

„Ja len dúfam, že mi neklameš.“

„Mami, naozaj ti neklamem. Možno som len trošičku plakala kvôli tomu, že začalo pršať a ja som nemala dáždnik. Veď ma poznáš, rozplače ma hociaká maličkosť.“ Zaklamala som.