New Life (FF Niall Horan)

52. časť

Vystúpila som z taxíka a hneď ku mne pribehli starí rodičia.
„Prečo si sa vrátila?“ Pýtali sa.
„Lietadlo letí až o 3 dni, takže tu ostanem.“
„To je také super, že tu ostaneš.“
Áno použila to slovo „super“ slovo, ktoré starí ľudia ani nepoznajú, asi sa odo mňa učila. Ostávala mi však otázka čo budem robiť ďalšie 3 dni v takom “zapadákove“ ..
Čakala som na ten deň ako ľudia na ticho pred búrkou, vedela som, že ma čaká dôležité rozhodnutie. Jeden deň som strávila pozeraním telky, pripomenula som si tie staré časy, a druhý deň som sa poflakovala s kamoškami. Do tretieho dňa sa mi všetko ťahalo strašne pomaly, už mi všetci chýbali a o Niallovi ani nehovorím. Zobudila som sa už skoro ráno o pol 6. Naozaj som nechcela spať, teda nervy mi to nedali. Stále som myslela na to, či ma náhodou neodmietne, či sa mi to vôbec podarí a či mi všetko vyjde. Šťastie, že som mala Alex, inak by som bola v riti. O 7 som vyliezla z postele a chcela som sa pobaliť, až keď som sa pozrela do cestovnej tašky mi došlo, že už som pobalená. Do môjho odchodu bolo ešte dosť času, tak som sa navliekla do teplákov a zišla dole do kuchyne. Myslela som si, že som jediný taký „sedmospáč“ čo už vstal. Mýlila som sa, v kuchyni už bola babke a niečo pripravovala na raňajky, voňalo to ako sendviče, domáce sendviče. Tie som sakra dlhý čas nejedla, neboli to tie raňajky na aké som zvyknutá samá zelenina a ovocie i keď mi k tomu dala aspoň paradajky.
„Dobre ránko.“ Pozdravila som keď som si pretrela tvár studenou vodou.
„Dobré, a ty čo tak skoro ráno nespíš?“
„Nervy mi nedajú, už chcem byť v taxíku a ísť na lietadlo..“
„To ti tu u nás bolo až tak zle?“
„Nie, ja baby, vieš.. ani som si to tu neužila, stále som mala svoje problémy, že som sa vám vôbec ani nevenovala, je mi to ľúto.“
Bola to pravda, za týždeň čo som tu bola, som sa im skoro vôbec nevenovala, buď to som sedela zatvorená v izbe, cestovala za lietadlom alebo bola s kamoškami.
„Ešte k nám prídeš, však?“
„Sem sa budem vracať vždy rada, je to môj domov, kde som vyrastala..“
„Bože moja, ty si nám vyrástla, je z teba dievča pripravené na svadbu..“
Tak toto teda nie, nemám ešte ani 17 a už ma chcú vydávať, samozrejme keď bude za koho tak sa aj vydám, ale to záleží od Nialla, lebo ja sa za nikoho iného nechcem ani vydať.. Zjedla som sendviče a pritom myslela na Nialla, či by mu tiež chutili. Myslím si ,že moju babku si rovno aj zobral za kuchárku ak by mohol. Nepreháňala som, lebo babka mala zlato v rukách na rozdiel od mojej mamy, ktorej sa podarilo aj to že jej prihorel puding, potom nám smrdela od toho celá kuchyňa, fakt to bolo hrozné. Snažila sa byť Rosalli nápomocná, ale skôr jej pridala len na práci. S kamoškami som sa už rozlúčila, čiže prakticky tu mám všetko vybavené, až tak my myšlienky zablúdili nad Jakubom. Zaujímavé je, že sa mi od tej party ani neozval, na jednej strane som bola rada ale na druhej ma to zasa trochu znepokojovalo. Všetko som si pomaličky začala niesť z mojej izby dole na chodbu a netrpezlivo čakala kedy odbije 12 hodín, aby som mohla nastúpiť do taxíka a pokračovať v mojej „ceste za šťastím“ keď sa to takto dá vôbec nazvať. Pozerala som von oknom kto chodí po ceste keď spomedzi áut, ktoré prechádzali po ceste jedno odbočilo k nám. Dedko a babka žiadnu návštevu nečakali, jedine že by ja? Pochopila som to keď sa z dverí auta vynoril vyšší blonďaví chalan s úsmevom od ucha k uchu. Nie nebol to Niall ako ste si určite mysleli, bol to Jakub. Aj mňa to strašne prekvapilo, asi ho privolali tie moje „myšlienky“.
„Nevedela som, že medzi nami funguje telepatia.“ Vyšla som z dverí od domu a vybľakla na neho.
„Akože?“
OMG, nepochopil to, ale ani som sa mu nečudovala, tá blonďavá hriva mu zahrievala mozog, na rozdiel odo mňa.
„Ráno som na teba myslela, a ty si teraz prišiel.“
„Áno myslela a prečo?“
„To nie je podstatne, prečo si sem vlastne prišiel?“ Bola som zvedavá.
„Tiež som na teba myslel, teda myslel som na tú party, keď si pamätáš.“
„Bohužiaľ pamätám.“ Hanbila som sa.
„A ty nechodíš s tým oným..“
„Niallom Horanom?“ Doplnila som ho.
„Hey s ním..“
„Chodím a čo?“
„Ja len, že keď sme sa bozkávali a on o tom nevie..“
Už mi došlo o čo mu ide. Chcel ma bonznúť Niallovi, ale naozaj neviem z akého dôvodu, riadne ma nasral.
„Neboj sa, Niall to už vie a len kvôli tebe mne sa ..“ Zmĺkla som.
„Pohádali?“
„Nie,, no možno..“ Zaklamala som.
„Nechcem ťa pustiť zase do toho Anglicka, uvedom si, že ja ťa ľúbim.“
„No tak to je strašne zaujímavé, teraz ma ľúbiš, ale, že si minule mojej už teraz nie kamoške strkal jazyk do úst, to ti nevadilo..“
„Urobil som chybu veď ľudia robia chyby.“ Priblížil sa ku mne a snažil sa ma pobozkať. Zatvorila som oči a pobozkala ho. Nie! Samozrejme, že nie! Natiahla som mu jednu cez ústa, že ho budú bolieť aj ďalší týždeň.
„Daj mi pokoj, už si mi narobil dosť problémov.!“ Vyhlásila som a vyhodila ho z nášho dvora.
„Prepáč.“
„Tie tvoje „psie očká“ na mňa už neplatia, pochop, že ja ťa neľúbim! A už ma neotravuj!! Skončilo sa to, tá party bola pre mňa jeden veľký OMYL!!“ Takto som sa s ním rozlúčila a poslala ho do ... No nechcem sa neslušne vyjadrovať lebo toto nemám vo zvyku. Šťastie, že som si zavolala taxík a už som si v kľude cestovala na letisko. Vystúpila som z auta a pozrela sa na hodinky. Bolo 13:15. Ešte som mala čas, no podľa tých rozhlasov na letisku som už dávno mala byť v lietadle. Mala som také nervy, že som ešte pred tým musela ísť na Wc –ko. Do lietadla som prišla posledná, šťastie, že ma počkali. Aspoň ešte ten čas drží pri mne. Cestou vo mne vreli nervy, adrenalín a ešte aj tie turbolencie, lebo sme narazila na búrku. Hádzalo to s nami zo strany na stranu asi 5 minút v kuse, ta to prešlo. Započúvala som sa do pesničiek z mojej MP4 a zaspala som. Zobudil ma až akýsi pán, ktorý tvrdil, že sa mám pripútať lebo budeme pristávať. Hneď ako som vystúpila z lietadla som pobozkala zem, bola som rada, že som sem dorazila živá a zdravá. Pozrela som znovu na hodiny, ktoré ukazovali 17:30.
„Boha, to nestíham.“ Panikárila som tak, že som si skoro zabudla vyzdvihnúť moju batožinu. Tak mi však došlo, že je tu časový posun, mínus jedna hodina, čiže tu je iba 16:30, našťastie. Mala som do rezervy nejakých 30 minút, kým dorazím domov. Vytiahla som si mobil v taxíku a ihneď som dala vedieť Alex, že už som v Londýne. Fotrovci o tom tiež vedeli, neboli dosť nadšení z môjho rozhodnutie, ale podporili ma, čo som bola dosť rada. Domov som dorazila presne o 17:00. Mám čo robiť, musím navštíviť sprchu, i keď chlórovaná voda mi vôbec nechýbala. Vbehla som do domu a cestou po tých hnusných schodoch som vykričala na ocka, ktorý bol v kuchyni.
„Už som doma, idem sa pripravovať.“ Zdalo sa, že ho to moc netrápi. Hodila som svoje veci do práčovne a hneď som si dala riadne teplú sprchu, nemala som čas na žiadne väčšie čvachtanie vo vode, ako to mám vo zvyku. Bola to rýchlovka za 10 minút. Keď som prišla do izby v župane už tam boli 2 baby, ktoré som nepoznala.
„Kto ste, čo tu robíte?“
„Ja som Miranda a ja som Christy, Alex nás zavolala.“
Tak mi docvaklo, že to bude asi tá kaderníčka a tá kozmetička, dnes som si na sebe dala záležať. Ponáhľala som sa do svojho šatníka vybrať si šaty, ktoré mi dala mamka, tak rýchlo, že som sa vykotila o okraj koberca a svoj ksicht som našla na dlážke. Mala som možnosť ju aj ochutnať, chutila však hrozne, za nejakým mycím prostriedkom. Vzala šaty a položila ich na posteľ. Ostávalo mi niečo viac ako hodina času do príchodu chalanov a Alex. Zverila som sa do ich rúk a celý čas netrpezlivo klepala rukami aj nohami od nervozity.
„Ták už je to.“ Zahlásila Miranda a otočila ma do zrkadla, pred ktorým stála úplne iná baba ako je „Natally Michelle Middletonová“ zmenila som sa z tej neustále ukecanej obyčajne baby, na dokonalú „Popolušku“ o ktorej Niall vždy tak básnil, keď som sa ukázala v šatách celá v plnej paráde pred rodičmi, pustili sa mi slzy do očí a objali sa.
„Naša Naty je už žena, pozri aká je krásna.“ Povedala mamka.
Omg „žena“ myslím si, že môj rozum má do toho ešte ďaleko.
„Vyzerá úplne ako ty, vtedy..“ Povedal ocko.
„Si krásna.“ Ozvali sa naraz.
„Aj vám to sluší.“ Nasledovalo „rodinné objatie“.
„Môžem?“ Niekto zaklopal na dvere.
Vstúpila do nich Alex.
„Natally, aká som šťastná, že ťa vidím.“
Chcela som ju objať ale moja „róba“ mi to nedovolila. Vzdali sme si vzájomné komplimenty.
„Chalani sú už dole, čakajú..“
„Na mňa? Vedia o mne?“ Opýtala som sa.
„Nie, ani som necekla, na tvojich rodičov.“
Odišli sme z mojej izby a postupovali k schodom. Bola som posledná, chcela som urobiť menšie prekvapenie. Dúfam, že príjemné. Rodičia zišli dole a za nimi išla aj Alex. Ja som ostala skrytá za stenou aby ma nebolo vidno.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.
„Fú, Natally je tvoj čas, ty to dáš.“
Vyzeralo to také jednoduché, ale nebolo...