New Life (FF Niall Horan)

17. časť

Už pri vstupe do parku som znovu myslela na Nialla, mala som plán, že mu napíšem správu, že som v parku aby prišiel. No nakoniec som od tohto nápadu upustila lebo som sa chcela naozaj venovať tomu kvôli čomu som sem prišla. Pomalým krokom som kráčala po chodníku a pozorovala okolitú prírodu. Tento park bol naozaj výnimočný, stojí v centre Londýna a aj cez to je tu tak božský pokoj, akoby som bola v ozajstnom lese, presne preto som sem rada chodievala, pripomínalo mi to domov ..

Preberala som pero z jednej ruky do druhej a rozmýšľala o tom, čo by som napísala do úvahy. Moja predstava mi bola už jasná, presne som vedela o čom mám písať. Mal to byť osobný názor a pocit z Anglicka, to ako som si myslela, že tu je a naozajstná pravda. Mala som tú výhodu, že som toto mesto mohla porovnávať s krajinou ako je Slovensko, lebo tuna bolo v porovnaní s tým všetko viac menej dokonalé, až na pár výnimiek, ktoré budú tvoriť hlavnú podstatu celej úvahy. Písala som od srdca, hlboko v sebe som našla to po čom som vždy túžila. Aspoň raz v živote navštíviť Londýn a kto by to povedal, že tu teraz budem bývať. Spomínala som na časy, keď som bola ešte maličká, keď ma ocko učil anglické slovíčka a vlastne, všetko s tým spojené. Hlboko v duchu som naozaj dúfala, že tú cenu vyhrajem, ale nie preto že by som chcela tú cenu, ale kvôli tomu aby mi niekto povedal, že moja úvaha bola najkrajšia zo všetkých.

Zrazu som zacítila chladivý dotyk a náhle dlane, ktoré mi zakrili oči.

Keď som chcela zistiť kto to je, dlho mi to netrvalo. Keď som sa dotkla jeho rúk vedela som, že to je on. Moje srdce to vedelo.

„Niall?“ Radostne som šepla.

„Pššt.“ Zložil ruky, preskočil cez lavičku a prisadol si ku mne.

„Prečo máš tu šiltovku, kapucňu prehodenú cez hlavu a okuliare?“ Opýtala som sa ho.

„Keď som odchádzal z hotelu pár novinárov ma asi prenasledovalo, tak som sa chcel aspoň trošku zamaskovať.“

„Jasné, rozumiem ..“ Odpoviem.

„Si rada, že ma vidíš?“ Opýtal sa ma.

„Skôr som prekvapená z toho, že ťa vidím.“

„Prekvapená ? veď vieš, že som chodím, tak nechápem.“

„Viem, len som ťa tu nečakala po tom ako si sa po celý týždeň neozval .“ Urazene odpoviem.

„Jáj, tak to preto tá utupená nálada.“ Pousmial sa.

„Nie, nie je to len preto ..“

„Vieš, rád by som ti niečo vysvetlil, môžem?“ Prisunul sa bližšie ku mne.

Iba som sa mu pozrela do tváre a v čiernych okuliaroch sa snažila nájsť jeho oči, no namiesto toho som videla iba svoj zrkadlový odraz.

„Do tohto parku som chodil celý týždeň každý deň, presne na túto lavičku a čakal som, že prídeš ..“

Potom som na neho prekvapene pozrela.

„Trvalo ti 5 dní kým si sem prišla, to znamená, že som ti až tak veľmi nechýbal.“ Smutne odvetí.

„Prečo si sa mi neozval, že si tu ja som si už myslela ..“

„Túto vetu radšej nedokonči.“ Prerušil ma. „Nechýbal som ti natoľko aby si sa sem prišla pozrieť, aj cez to, že si vedela, že tu chodievam.“

„Myslela som si, že nemáš čas ..“ Zahambene odpovedám, pretože to čo tvrdil, že mi nechýbal nebola pravda.

„Je pravda, že nie vždy som mal toľko času ako by som chcel, ale to neznamená, že si ho nedokážem nájsť pre niekoho ako si ty ..“

„Prepáč, vôbec nechápem ako to teraz myslíš.“ Naštvane som sa do neho obula, čo ho podľa výrazu tváre veľmi prekvapilo.

„No ak veľmi chceš, môžem sa postaviť a odísť preč.“ Povedal mi úprimne do očí, pričom zložil z tváre svoje RayBan okuliare. Jeho modrým očiam som nedokázala klamať, nedokázala som sa pred nimi hrať na niečo čím nie som, ale jednoducho nemôžem mu len tak vysipať, že k nemu niečo naozaj cítim, nejde to.

„Pozrite ! Tamto!“ Zrazu som začula ako niekto zakričal.

Niall sa ihneď začal obzerať a potom na mňa pozrel vyplašeným pohľadom.

„Čo sa deje?“ Spýtala som sa ho. Nič nepovedal, len mi rýchlo zatvoril knihu, do ktorej som písala úvahu, chytil ma za ruku a povedal.

„Hrozne sa ti ospravedlňujem, buď budeš utekať teraz so mnou, alebo pôjdem sám, dúfam, že sa rozhodneš dobre.“ V toľko zmätku som si ani nevšimla, že nás z diaľky naozaj niekto fotil. Na jeho otázku som mu neodpovedala, len som mu silno chytila ruku a spolu sme utekali cez celý park, až tak ďaleko kým sme si obaja neboli istý tým, že nás už nikto nenájde.

„Prepáč, ja celkom som na to zabudla.“ Pozrela som sa na moju ruku, ktorá držala tú jeho.

„Nie, nepúšťaj ma. To je v poriadku.“

Práve som mala za sebou prvý útek pred paparazmi, no v tomto momente mi to bolo jedno. Pretože stisk jeho ruky ma chránil natoľko, že som vedela, že mi nikto neublíži.

Sled udalostí bol tak rýchly, že som si ani nestihla uvedomiť, že sme blízko Londýnskeho oka. Vonku bola už takmer tma, neóny osvetľovali chodník na, ktorom bolo vidieť siluety ľudí.

Môj pohľad padol na Londýnske oko, na ktoré som vždy chcela ísť, no zatiaľ som na to ešte nemala čas.

„Už si na ňom niekedy bola?“ Opýtal sa ma.

„Vlastne nie, ale raz tam určite pôjdem.“ Konštatujem.

„Tak v tom prípade ťa pozývam na toľko jázd koľko budeš chcieť.“ Pevne mi stisol ruku a vybrali sme sa spolu smerom k Londýnskemu oku.