New Life (FF Niall Horan)

2. časť

2.časť

Keď som si upravila izbu podľa môjho vkusu, napadla ma ešte jedna vec. Vyvesím si tu plagáty, ale na spoločné fotky mojich priateľov som úplne zabudla. Doniesla som si tu 2 zarámované fotografie zo Slovenska. Na jednej som bola ešte v škôlke, s mojimi kamoškami, boli sme ešte úplne malé deti a na tej druhej sme už boli staršie, fotka bola asi tak z pred dvoch rokov, takže som sa od tej doby veľmi nezmenila, iba mi trošku podrástli vlasy, a prefarbila som sa na blond.

„Môžem vojsť?“ Zaklopala mi na dvere mama.

„Samozrejme.“ Odpovedala som jej.

„Vidím, že si si to tu už stihla vyzdobiť podľa svojho.“ Hovorí.

„Ale vieš, tie steny sa mi zdali také prázdne..“ Zahováram a potajomky sa smejem.

„Páči sa ti dom ?“

„Je nádherný .. a tak obrovský.“ Iba sa zasmiala, nič nepovedala. Vyšla na terasu a prechádzala sa po nej.

„Krásny výhľad, čo?“ Znovu dávam tému.

„Je to tu úplne iné, ale takto sme to chceli.“ Hovorí, akoby ľutovala, že sme sa presťahovali.

„Londýn je pekný, koniec koncov tu som sa spoznala s tvojim ockom.“

„Mami?“ Pýtam sa.

„Áno?“

„Nikdy, si mi nehovorila o tom ako ste sa spoznali, prosím povieš mi to?“

„Vážne ťa to zaujíma?“

„Áno, zbožňujem také príbehy.“

Sadli sme si vonku na terase a mamka mi začala vyprávať jej príbeh o tom ako sa spoznala s ockom.

„Ako iste vieš, kvôli tomu, že som chcete študovať jazyky, musela som ísť na školu do Londýna, rodičia ma najprv pustiť nechceli, ale kedže videli, že o tom snívam tak aj cez vterajšie príjmi mi dovolili ísť študovať do Londýna, .. no a vlastne keď sme mali ples, tam sme sa spoznali s tvojim ockom. Bola som Slovenka, ale hovorila som plynule po anglicky a on bol angličan ,. No zaľúbili sme sa už na prvý pohľad, kedže som študovala tak sme sa začali stretávať a neskôr z toho vznikla nerozlučiteľná dvojka. Keď som ale školu skončila, vrátila som sa naspäť domov, vôbec sme o sebe nič nevedeli, bola doba keď neexistoval facebook, ani twitter nie to mobil volať si vtedy mohol dovoliť málokto. Celý rok, sme sa nevideli, až kým som si doma po skončení školy nezarobila dosť peňazí, a zase odyšla do Anglicka, kde sme sa stretli v obchode úplnou náhodou. On ani nevedel, že som v Londýne a stretli sme sa, bola to náhoda? Alebo osud? To nevieme, no potom som žila nejaké 2 roky v Londýne a tam som aj samozrejme pracovala, ocko mal veľké hudobné nadanie, skladal piesne a k ním hudbu, bol pre mňa dokonalý. Keď som znovu mala ísť na Slovensko, požiadal ma o ruku a ja .. som odmietla. Síce som ho milovala, ale takáto láska na diaľku sa nedala, bolo to nereálne, až pristúpil nato, že on sa kvôli mne presťahuje a bude sa učiť po slovensky, bol ochotný urobiť kvôli mne čokoľvek. Aj zahodiť jeho kariéru textára .. tak sme sa nakoniec presťahovali na Slovensko, kde sme bývali u mojich rodičov až do teraz.“

Zmohla som sa iba na jedno jediné slovo „Wau“.

„Dobre zlatko, neuveriteľné čo?“

„Vzdal sa kvôli tebe všetkého, tomu sa hovorí ozajstná láska, už chápem prečo sme zase v Londýne, tu sa ti určite vracajú spomienky na minulosť..“

„Veru vracajú, pripadám si takmer o 20 rokov dozadu, s tým rozdielom, že si tu ty a Emma.“

„Ehmm.“ Zakašľala som.

„Úsmev Natally. Zajtra je škola, inak mala by sem dnes prísť tvoja spolužiačka, zavolala som ju sem aby ste sa spoznali a aby si sa hodila do režimu „angličtiny“.

„Mamíííí! Tak to ti strašne ďakujem.“ Hovorím ironicky.

„Urobila som to veľmi rada.“

S mamou sme ako dve sestry, dohadujeme sa a rozprávame sa o všetkom čo zažívame, pomohla mi s veľmi veľa vecmi, neviem čo by som bez nej robila.

„Tak poď dole.“ Volá na mňa.

Opúšťam svoju izbu a pokúšam sa nájsť cestu dole do kuchyne.Počujem akýsi anglický prízvuk staršej pani. Nazriem do kuchyne a zisťujem, že som sa nemýlila.

„Toto je naša slúžka.“ Hovorí mi mama.

„Rosalli.“ Prihovára sa ku mne staršia dáma.

„Natally.“ Hovorím.

Zbohom slovenčina, môžem hovoriť po anglicky.Sadli sme si k stolu a mama rozprávala Rosalli, čo má robiť, ako prať, variť a tak.Ja som pri ich rečiach skoro zaspala, až kým ma neprebral zvonček.

„Idem otvoriť.“ Postavila sa Rosalli, o minútu priviedla so sebou aj nejaké dievča.

„Dobrý,“ Privítala nás.

„Ty budeš iste Alex.“ Ihneď sa o ňu postarala mama.

„Natally, toto je tvoja budúca spolužiačka. Pozvi ju do svojej izby.“ Nakázala mi, tak som ju poslúchala. Keď som ju priviedla do mojej izby ihneď zhýkla.

„One direction, aj ty ich počúvaš?“ Skákala ako divá.

„Zbožňujem ich.“ Hovorím ešte neisto.

„Aj ja, koho maš najradšej?“ Začala sa ma vypytovať. Videla som v nej presne seba, bola mojou druhou kópiou, cítila som, že si budeme rozumieť.

„Určite Nialla a ty?“

„Harryho!“  Skrýkla.

Po piatich minútach vreskotu sme sa konečne ukľudnili a začali sa rozprávať o trošku normálnych veciach, teda ak je téma škola normálna.Bola šialená, presne taká akú som k svojej utiahnutej povahe potrebovala, cítila som, že my dve si nájdeme ešte oveľa viac spoločných vecí.