New Life (FF Niall Horan)

35. časť

„Čo mu mám povedať?“
„Ako začať?“ Pýtala som sa jej.
„Neviem Naty, improvizuj to ti išlo vždy najlepšie.“
„Si mi teraz strašne pomohla.“ Uškrnula sa na mňa.
„Ja viem. Nechám ťa nech sa s ním aspoň trošku porozpavaš, dobre?“ Odišla z izby.
Mobil ešte stále vyzváňal melódiu.
„Áno, miláčik?“ Zodvihla som.
„Alex ty si pila?“
„Prosím ťa, čo ma nepoznáš?“ Zahrala som smutne.
„Práveže poznám a preto neverím, že si alkoholik.“
„Cukrík, vážne?“
„Natally?“ Zvolal prekvapene.
„Blíík, láska no konečne.“
„Už si sa zobudila? Si v poriadku? Som tak šťastný, ale prečo sa mi Alex neozvala?“
„Veď aj mala ale ocko..“ Odmlčala som sa.
„Mi vymazal vaše čísla..“
„To urobil? On to asi myslel vážne.“
„Tie výhražky?“ Opýtala som sa.
„Áno už ti hovorila Alex?“
„Keby nie asi by som s tebou nevolala, nemyslíš?“
„Prečo zlatko?“
„Prv ju predbehol ocko a natáral mi také somariny, že som tomu nechcela veriť.“
„Miláčik, dobre vieš, že by som ti to neurobil.“
„Ja som to dobre vedela, teda moje srdiečko to vedelo.. Škoda, že niesi pri mne.. Chýbaš mi ako voda kvietku keď je sucho..“ Bolo vidieť, že s tým prirovnaním som improvizovala.
„To bolo také zlatučký, jój zjedol by som ťa.“
„To naozaj? Čo by si potom bezomňa robil?“ Prvýkrát som zažartovala.
„Čo by som robil bez teba? Na to ani nemyslím, pretože ja bez teba nemôžem byť.“
Smiala som sa do telefónu.
„Konečne, toto mi tak veľmi chýbalo.“ Povedal.
„Čo môj smiech?“
„Aj to.. ale ešte viac mi chýbaš ty.. Chcem byť pri tebe a objímať ťa.“
„Ver mi, že aj ja by som rada vymenila tú posteľ za teba.“
„Takže, ešte nevieš kedy prídeš domov?“
„Pravdepodobne zajtra, nič mi nieje aspoň dúfam, ešte to musí doktorka potvrdiť.“
„Vieš čo máš robiť ,áno?“
„Áno keď pôjdem preč zavolám ti.“
„Tak sa na všetkom dohodneme, dobre?“
„Bože ja som sprostá je skoro polnoc a ja ťa otravujem..“
„Kdeže ty ma nikdy nebudeš otravovať.“
„Si zlatý,vieš o tom, že mi chýbaš?“
„Už mi to hovoríš asi 3 krát, ale aj ty mne chýbaš a strašne.“
„Cukrík nebudem ťa rušiť, zajtra sa ešte ozvem čo a ako.“
„Dobre srdiečko, budem čakať.“

Vzájomnými pozdravmi a prianiami na dobrú noc sme si poslali pusu do telefónu.
Spadol mi kameň zo srdca. Neviem ako to robí ale pri ňom sa cítim akoby ma nič netrápilo.
Opak bol iný. Jedno klamstvo vyšlo na javo a to druhé sa začalo.
Rodičom by som nikdy neklamala. Ocko mi to neodpustí.
„Čo si to vyčítam?“ Chcel ma oddeliť od mojej lásky, verím, že som urobila správnu vec. Tá kniha mala pravdu „ Lož má krátke nohy“ ale pre neho urobím všetko.
Nikdy som sa necítila pri nikom tak dobre ako pri ňom, dával mi pocit istoty ,že je všetko v poriadku.
I keď som sa nedávno prebrala cítila som sa ako po náročnom dni. Bolo toho na mňa priveľa. Zaspala som s myšlienkami tam kde boli stále – pri mojom milovanom šašovi Niallovi. Zobudili ma však už skoro ráno.
Sestrička robila akési odbery a kontrólovala či je všetko v poriadku.
„Miláčik môj zlatučký, poď ku mne nech ťa vystískam.“ Vletela do izby moja mamka, ktorú som teda nevidela už dosť dlhý čas. Celkom som sa jej návšteve potešila i keď s tým výstupom sa riadne strápnila no stále to bola tá najlepšia mamička. Ako každá iná mama začala ma bozkávať všade po tvári a moju hlavu pevne držala v rukách a tým jej pohľadom mi hľadela do očí.
„Natally som taká šťastná dúfam, že ťa dnes pustia aby som ťa už konečne mala doma. Dokonca aj malej Eme chýbaš.“
Totálne to preháňa so starostlivosťou. Niekedy mám pocit, že si o mne myslí, že som jej 5 ročné decko. Odľahlo mi pri spomienke na sestru Emu. Neviem či ju mám ľutovať teraz alebo potom.
„Moja zlatá.“ Zase začala.
„Navarím ti niečo dobré na privítanie?“ Vyplašeným pohľadom som na ňu civela aspoň minútu. Je síce starostlivá ale vo varení sa absolútne nevyzná. Bála som sa otravy jedlom. V rodine vždy varil ocko a musím podotknúť, že sa na chlapa to bolo skoro vždy výborné. Mama raz niečo skúšala. Myslím, že to bola čínska kuchyňa. Niečo s ryžou. Dovtedy kým to nenavarila som nič podobné nevidela. Ešte doteraz neviem čo to vlastne bolo. Chuť to malo ako mlieko po záruke, priznávam sa vôbec som nemala chuť to jesť. V tých časoch som bola dosť úprimná a keď sa opýtala „ Ako to chutilo?“ Odpovedala som :“ Fúj, už nikdy viac to neskúšaj!“
Mala som šťastie, že to zobrala s humorom. Ocko nemal tú česť to ochutnať, inak by som si bola viac ako istá, že by požiadal o rozvod.
Aj tentokrát som jej odpovedala podobne..
„Mami, neprebúdzaj v sebe zase tie kulinárske chute, nedávno som sa dostala z kómy nerada by som sa k nej zase dostala..“ Samozrejme, že som to povedala vtipne.
Vzala to myslím si, že na moje pomery celkom v poriadku.
„Naty, žartovala som. Viem,že od toho rizota čo som navarila, ti odo mňa nič nechutí..“
Aha tak to bolo rizoto. Záhada bola po 7 rokoch konečne vyriešená. Pomyslela som si.
„Radšej objednaj pizzu, už dávno som ju nemala.“
„So žampiónami, tvoju obľúbenú?“
„Mami! Tu máš rada ty. Koľkokrát som ti hovorila, že syr a šunka.“
Smiali sme sa. Do rozprávania nám zasiahol ocko.
„Ahojte baby, konečne sme všetci pokope.“
„Nie chýba tu ešte Ema – naša milovaná.“ Povedala mamla.
„Presne tak, a mne Niall.“ Povedal som.
Do riti! Niekedy hovorím viac ako treba. Za rozprávanie by som mohla dostať nobelovú cenu.
Ocko na mňa len prekvapene pozrel. Nedal k tomu žiadný komentár len :“ Ozaj Naty,ešte ti musím niečo povedať."

Spolu s mamou sa na seba pozreli. Myslela som si,že to bude niejaké prekvapenie. Samozrejme v dobrom slova zmysle. Po tom čo otec vypustil z úst ma prešiel mráz po chrbte. Síce niekedy skôr by som z toho bola nadšená,tentokrát nie. Bolo mi hneď jasné o čo mu ide.
„Natally, spolu s mamou sme nám všetkým vybavili letenky a pôjdeme k nám domov (Odkiaš sme prišli), na pár dní.“
„Ty si potrebuješ oddýchnuť a načerpať nové sily a ja a mama pôjdeme po všetkých tých nepríjemných veciach trošku vypnúť, čo ty na to?“
Musela som si dvakrát rozmyslieť čo poviem. Rýchlo by to totiž mohlo potopiť moje plány o Niallovi. Musím to uhrať. Ak by som na nich vyskočila, že nikde nepôjdem budú do mňa 2 krát toľko hučať.
„Rozmýšľaj!“ Kričala moja hlava.
Uvažovala som nad 2 možnosťami. Neviem či som urobila dobre ale vybrala som si tú druhú.
„Strašne rada by som išla s vami no nemyslím si,že to je dobrý nápad.“ Ocko sa tváril tak akoby vedel o čo mi ide. Mamka radšej nič nepovedala.
„Prečo nechceš ísť?“
„Nieže by som nechcela, ale veď sami uznajte ešte som v nemocnici.“
„Ale hneď pôjdeš domov..“ Nenechal ma dokončiť vetu.
„Pôjdem a tam si konečne oddýchnem, necítim sa na let. Dobre viete ako mi býva zle.“
„Čo sa netešíš na starých rodičov a kamarátov?“ Začala mama.
„Teším, ale verte mi pôjdem tam ešte tieto prázdniny, veď sa len nedávno začali, mám ešte kopu času.. Chcem si oddýchnuť ale doma.. Po tom čo mi Niall spravil.“ Hrala som to na nich.
„Takže asi nikam nepôjdeme..“ Skonštatoval ocko.
Supér. Som vynikajúca herečka, ešte využiť túto situáciu voči mne a všetko bude podľa plánu.
„Prečo by ste neišli? Choďte vy dvaja aj s Emou. Ja ostanem doma, koniec koncov Alex bude pri mne a od hladu tiež nezomriem keď bude u nás Rosalli. (slúžka)
Mamke sa to prve moc nepozdávalo. Nechcela ma nechať doma samú.
„Mami, niesom už dávno žiadne malé decko,viem sa o seba postarať aj sama. Niekoľko dní hádam bez vás vydržím.“ Presviedčala som ich.
„Neviem či to bude voči tebe fér, po tom všetkom čo sa stalo ťa nechcem nechať doma.“ Namietala mama.
Snaž sa Natally. Mysli. Zúrila moja hlava. Ty ich jednoducho musíš presvedčiť. Obydvoch som ich objala a povedala :“ Choďte, potrebujete trošku zmenu. Doma prídete na iné myšlienky. Ty mamka konečne opustíš tu kancelárui od kadejakých výpočtov a ty ocko no ehm.. veď vieš..“ Nechcela som spomínaž chalanov.
„Vážne by ti to nevadilo?“
„Kdežé.! Bola by som najšťastnejší človek na svete.“ Hovoril vo mne akýsi hlas.
„Nie, nevadilo by mi to, určite by som si s babami niečo našla na prácu.“
„Tak teda dobre..“ Súhlasil ocko.
„Juchú!“ Kričala som si potichu.
Niall bude celým šťastním bez seba. Ja som proste jednička , fandila som si.
V rodinnom rozhovore nás vyrušila pani doktorka.
„Výborne Nats, som rada, že si taký optimista, ešte som nestrtla človeka ako si ty..“
(Dúfam, že to nemyslela v zlom, inak by som ju zabila, vôbec mi nebola sympatická.)
„Výsledky dopadli dobre. Neviem ako to je možné ale ty si zázračné dieťa.“
Dieťa? Fakt? Veď už mám skoro 17 a oni ma berú ešte stále ako dieťa. Bože!
„Určite sa potešíš tomu čo ti teraz poviem.“ Pokračovala.
„Môžeš sa zbaliť a ísť domov.“
Na chodbe sa ešte o čomsi rozprávala s rodičmi zatiaľ čo som sa balila.
„Dám vedieť Niallovi?“ Alex tu dnes nebolam čudné asi ma niečo na práci. Našťastie som si ich čísla včera stihla prepísať od Alex.
„A čo veď mu aspoň napíšem SMS.“
„Láska, dnes ma prepustili z nemocnice, Keď prídem domov ešte sa ti ozvem.“
Na znak toho, že si to prečítal mi iba prezvonil.
„ No Tss..“ Ale brala som to s rezervou, určite ho chalani zase do niečoho zatiahli.
„Čo to robíš?“ Prichytil ma ocko ako sa rozplívam nad Niallovou fotkou v mobile.
„Nóó.. Ehm.. Nič..“ Nevedela som,čo povedať.
„Akože nič?!“
„Ou vymazávam si fotky toho debila z mobilu..“ Povedala som.
Ešte teraz neverím, že som môjho cukríka takto nazvala.
„No dobre, už si pobalená, môžeme ísť?“
Dole pred vchodom ma však čakalo nemilé prekvapenie.. , ktoré som vážne vôbec nečakala.