New Life (FF Niall Horan)

34. časť

Natally

Po tej dlhej tme všade naokolo som už túžila konečne vidieť svetlo. Síce som mala vždy zatvorené oči ako vráta, ktoré sú zamknuté a nijako sa nedajú otvoriť no cítila som všetko čo sa okolo mňa dialo. Dokonca aj slzy. Cítila som to všetko na srdiečku čím tych sĺz bolo viac tým som sa chcela z toho väzenia vypadnúť a byť znovu slobodná no nikto mi nedal kľúč až kým neprišiel Niall. Aspoň myslím, že to bol on, vnímala som to tak. Iba matne som počula o čom hovorí no vedela som, že to bol on.
Pýtate sa ako?
Stačilo keď ma chytil za ruku alebo mi dal bozk na tvár v tom momente som cítila ako mi zviera srdce.To dokáže jedine on, takto ma rozčarovať. V tej tme som zrazu začula zvuk. Zvuk akoby som išla do školy. Presne bolo to niečo ako budík. Celú dobu som sedela kdesi v kúte a čakala na záchrannú ruku. Vtom mi pred očami niekto podal kľúč.
Áno, kľúč od toho väzenia. Stála som pred dverami a hodnú chvíľu váhala, či ich mám otvoriť.
Pomaličky som začala otáčať kľučkou a na tvári som zacítila teplo. Bolo to teplo svetla.
Tak ako keď otvoríte žalúzie a do izby vám vstúpi množstvo svetla.Tak sa otvorili aj moje oči a ja som konečne po dlhej dobe videla nie tmavú miestnosť ale posteľ a ..
„Kde to som?“ Vykríkla som spontánne prebratá z toho čo sa mi stalo.
V izby nikto iný okrem mňa nebol..
Bola som síce voľná ale cítila som sa stále horšie a horšie. Nahromadilo sa vo mne v krátkej dobe toľko pocitov, že som to skoro nedokázala uniesť.
V duchu som si hovorila :“ Kľud, Natally.To nič nieje. Všetko sa to hneď vysvetlí..“
Mala som chuť kričať i keď som stále nevedela kde to som. Veľmi som si chcela spomenúť na to čo sa stalo. Chytala som sa za hlavu, mysliac si, že mi to pomôže.
Spomienky však akosi stále neprichádzali.
„Viem ako sa volám.“ Začala som panikáriť.
„Natally Middleton.“ Po chvíli mi odľahlo, že viem aspoň to.
Pred očami sa mi začal premietať okamih tej nehody. Vnímala som iba seba, teda všetko okrem mňa. V aute bol krik. Potom ten úder, vzápätí veľká bolesť a tma..
Aj toto si pamätám..
Začala som logicky uvažovať asi budem v nemocnici.
Sklamalo ma však to, že pri mne nikto nebol. Neviem čakala som aspoň Nialla či Alex. Urýchlene som chcela zistiť dnešný dátum. Mala som šťaste.. Na stolíku bol položený mobil.
Keď som zistila dátum, ostala som zarazená.
9.7. to som bola počkať.. V kóme?
Týždeň?
Fúú, to asi vysvetľuje to väzenie.
Mala som chuť sa s niekym porozprávať, no nikoho tu stále nebolo. Hádam na mňa nezabudli??
Niekto konečne otvoril dvere do izby. Rýchlo zaborila hlavu do vankúša a tvárila sa, že spím, chcela som aspoň trošku využiť príležitosť.
Pomalými krokmi sa ten obludný človek blížil ku mne.
Pomaličky si sadol do kresla, ktoré bolo v mojej izbe.
Zacítila som mužskú voňavku.
Zase som začala loviť v pamäti, odkiaľ ju vlastne poznám.
„Jasné, veď tá je ockova.“
Ale keď ma to napadlo druhykŕat došli mi, že ocko všetko vie. Už som skoro nevydržala a otvorila oči.
Ocko tu bol, Niall tu bol.. Ježiš!! Dúfam, že sa to nedozvedel. Ako to mám uhrať aby všetko nebolo také nápadné?
Zrazu sa obrustná postava postavila a išla ku mne.
„Natally.“ Prihovárala sa mi.
„Už by si sa mohla zobudiť,všetkým nám chýbaš..“
Počkať všetkým? Myslel tým aj Nialla?
„Tak otvor očká..“
Ani neviem či to bol rozkaz či prianie no ja som ich otvorila. Civela som na tvár takú šťastnú a hlavne celú bez seba.
Začal jačať po izbe.
„Zázrak,moja dcéra  otvorila oči.“
Vybozkával ma na posteli a hneď chcel utekať preč.
„Ocko, hádam ma tu zase nenecháš samú, mám toľko otázok.“
„Chcel som to ísť oznámiť Alex, ale máš pravdu ostanem tu.“
Celých 5 minút hovoril v kuse iba on o tom ako sa bál spolu s mamou. Po 2 minútach hovorenia ma to prestalo baviť. Rozmýšľala som nad tým kde je asi tak môj miláčik.
„A Niall kde je?“ Prerušila som ho.
„Niall?“ Zatváril sa prekvapene.
„Ako by som ti to povedal.. Po tom ako sa dozvedel to kto je tvoj otec, rozišiel sa s tebou..“
„Čože?! Čo?!“ Nechápala som tomu čo hovorí. Srdiečko dúfalo, že je to len sprostý žart.
„Prečo si mu to povedal? Ocko nesranduj!!“
Bola som vážna.
„Zlatko nesrandujem, keď ma tu uvidel všetko sme si vyjasnili. Strašne sa hneval, keď odchádzal povedal, že ťa už nechce vidieť..“
Pozrela som na svoju časť srdiečka, ktorú som mala na krku.. Bolo mi jasné, že toto by mi neurobil.
„Nie, nie. Nie !!“ Ihneď som spustila vodopád sĺz.
„Prosím ťa, choď preč. Chcem byť sama.“
Poslúchol ma až na 2 krát.
Asi po 10 minútach som v kuse mala záchvaty a keď som nepreliala liter sĺz bolo by dobre..
Vtom som cítila ako mi srdiečko hovorí : „ Natally rozmýšľaj. Niall nieje taký sprostý, že by to urobil. Keď si bola v kóme cítila si ho pri sebe, bude to len akási pasca..“
Nevedela som koho mám počúvať.
Či rozum alebo srdce.
Jedno mi však bolo jasné.
Niall už všetko vie, čo budem ďalej robiť?“
To je dobrá otázka..

„Natý!“ Vbehla do mojej izby Alex a začala ma objímať div ma nezadusila.
„Bože ako ti ďakujem, mám ti toho čo povedať..“
„Vidím, že sa stalo veľa vecí za ten čas čo som bola v kóme..“
„Áno, ehmm.. No a sľúbila som, že dám Niallovi vedieť keď sa zobudíš..“ Vzala môj mobil zo stolíka a začala písať sms.
„“Alex, čo blázniš?! Nepíš mu.“ Okríkla som ju.
„Ale veď je to tvoj chalan tak by to mal vedieť ako prvý..“
„Netvár sa tak, ja dobre viem, že už nieje ..“ Pri tejto myšlienke som zosmutnela.
Stále vo mne však bola štipka nádeje,že to je všetko jeden hlúpy žart.
„Počkaj, ocko ti niečo hovoril?“
„Áno, že sa so mnou Niall rozišiel.“
„Jááj.“ Tvárila sa smutne.
„Neboj sa, Niall sa s tebou nerozišiel..“
„Ale.. Ale.. Ocko mi hovoril..“
Nechcela som veriť tomu čo mi hovorí.V duchu som bola celá šťastím bez seba a dúfala, že ma zase len nenaťahuje.
„Ocko ťa chcel s Niallom rozdeliť po tom čo sa stalo. Povedal mi, že ak ti nepoviem o tom.. veď vieš, že ťa pošle tam odkiaľ si prišla..“
Čo mi to hovorí? Nevedela som komu mám veriť. Mobil som v rukách pevne stláčala a čakala nato čo mám robiť.
„To by ocko neurobil..“ Neverila som jej.
„Myslíš? Keď nabral odvahu a chalanom sa doslova vyhrážal, že ak tu aspoň jeden z nich bude už nikdy ťa neuvidia.“
To vysvetľovalo prečo tu Niall nebol. Pomaličky som jej začala veriť. Vysvetľovala mi všetko čo sa stalo za ten čas.. Keď mi však začala hovoriť o tom, že sa tu Niall promenádoval v dievčenských šatách smiala som sa ako šibnutá.
„Ani by som nepovedala, že to vymyslel Niall.“
„Máš pravdu, vymyslel.“ Povedal mi, že pre teba urobí všetko.
Tak toto sa na neho už začalo podobať. Môj šašo. Vedela som, že nič také zlé by mi v živote neurobil.
Srdiečko sa mi konečne po dlhej dobe upokojilo a vrátilo sa do normálneho tepu. Pre mňa to bol ten lásky.
„A ešte som ti zabudla povedať Niallov plán.“ Povedala.
„Rýchlo hovor, bola som netrpezlivá.“
„Tvoj ocko sa nemôže dozvedieť, že som ti to povedala inak vieš čo.. Preto Niall vymyslel plán.“
„Aký plán?“
Pozrela na môj mobil.
„Čo tak pozeráš?“ Opýtala som sa.
„Zavolaj mu.“
„Teraz? Je neskoro v noci.“
„To nič, povedal, že aj keby to bolo o pol noci mám mu dať vedieť, tak volaj.“
„Nie nechcem ho zobudiť, chudáčik musí byť z toho prepracovaný. Iba mu prezvoním.“
Hádali sme sa hodnú chvíľu o tom či zavolám alebo nie. Nakoniec som však aj tak vyhrala ja.
Zalovila som v pamäti telefónnych čísel a zistila som, že tam nemám ani jedno ich číslo.
Nenápadne som sa preto opýtala :“Kto mal môj mobil?“
„Prečo sa pýtaš? Ocko ho doniesol z opravy, po tej nehode bol vraj trošku zničený..“
„Nemám tu čísla všetkých chalanov z 1D.
„To fakt? Vyskúšaj ešte pohľadať.“
„Nieje tu ani jeden z nich!“
„Ako si to ocko predstavuje?Je to môj život mám právo si v ňom robiť čo chcem, on mi nebude v ničom rozkazovať to teda nie!“
Mala som chuť ísť za ním. Alex ma zastavila.
„Čo blázniš? On je schopný všetkého, ostaň sedieť na posteli a v prvom rade sa upokoj.“
Zhlboka som dýchala lebo také nervy som nemala ani vtedy keď mi rodičia povedali,že sa budeme sťahovať.
Zrazu som začula zvučku mobilu.
Hľadala som ho všade naokolo. Išiel od Alex.
„Čo na mňa tak pozeráš?“ Pýtala sa ma.
„Prosím ťa, zvoní ti mobil, nepočuješ?“
Pozrela sa na volajúceho a rozžiarili sa jej očká.
„Naty rýchlo to je Niall. Zodvohni mu,prekvap ho.“