New Life (FF Niall Horan)

4. časť

Ďalšie dni som sa pre vlastné dobro rozhodla, že do parku nepôjdem. Nemalo by to zmysel ďalej trápiť moje srdce, keby som skôr vedela, že je to on, tak by som tam radšej ani vôbec nešla. Chcela som ho stretnúť, ale nie takýmto spôsobom, nikdy by ma nenapadlo, že by som sa zaľúbila do môjho idola, je to tak hlúpe.

Dnes v škole to bolo už celkom v poriadku, zabehla som stratený čas a aj angličtinu, ten prízvuk mi ešte trošku nešiel ale inak sa to všetko dalo zvládnuť. Aj spolužiaci sa dali zvládnuť, až na jednú babu z vedľajšej triedy, ktorá sa mi zdala byť ako dosť namyslená, možno aj taká vážne bola. Nepoznala som ju a vlastne som sa s ňou nikdy ani nerozprávala, ale videla som, že Alex si s ňou vždy vymieňala nenávistné pohľady, preto som sa jej na to dnes rozhodla opýtať.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“  Hovorím jej neisto.

„Ty všetko.“ Odpovedá s úsmevom.

„Tá Jemma, čo je zač?“ Všimla som si, ako sa zarazila, zrazu nevedela čo mi má odpovedať.

„Je to namyslená krava ,. Nechápem ako mohla byť kedysi moja najlepšia kamoška.“ Šokujúco mi oznamuje Alex.

„Najlepšia?“ Opakujem pre isotu ešte raz.

„Bohužiaľ.“

„A čo sa vlastne stalo, že ehm .. už nie ste?“

„Pohádali sme sa, vlastne už ani neviem kvôli čomu, ale neľutujem to, pretože za nič na svete by som už nechcela byť v jej partii, pozri sa aká je umelá a ako si dokazuje, že je niečo viac ako ostatní..“

Pozrela som na ňu a zistila som, že má vlastne pravdu. Peroxidovaná blondína s tvárou zapatlanou od make – upu, no hrozný pohľad, rozhodla som sa, že tomu už nebudem venovať pozornosť, Alex mi to vysvetlila a ja ju úplne chápem.

„Máš pravdu, neoplatí sa o ňu ani zakopnúť.“

„A ideš dnes do Hyde parku?“ Zmenila tému Alex.

„Prečo by som tam mala ísť?“ Zahováram.

„Viem, že si tam minulý týždeň chodila skoro každý deň.“

„To bolo minulý týždeň.“ Hovorím a zároveň premýšľam odkiaľ to len môže vedieť, pretože ja som jej nič nepovedala.

„Odkiaš to vieš?“ Pýtam sa jej.

„Povedala mi to tvoja mama.“ Hovorí mi a sadá si na stoličkou predo mnou.

„Nepôjdeš tam aj dnes?“

„Nie.“ Odvrknem jej a potom ma napáda myšlienka na Nialla a jeho krásny hlas.

„Nie.“ Zopakujem ešte raz a vyzerá to akoby mi preskočilo.

„Veď fajn.“ Odpovie mi a otočí sa mi chrbtom, lebo do triedy práve teraz vkročil pán učiteľ.

Po škole ma to však všetko dostalo, nevedela som prekonať moju chuť znovu videť Nialla a tak som Alex, bola nútena klamať.

„Pôjdem domov pešo, prejdem sa.“ Hovorím jej.

„Sama?“

„No nie s Casperom.“ Smejem sa.

„Tak fajn, vidíme sa zajtra, ahoj.“  Usmiala sa na mňa a nastúpila do auta, ktoré ju malo odviesť domov.

Zhlboka som sa nadýchla a urobila môj prvý krok, ktorý viedol do Hyde parku.

Scénar sa znovu zopakoval, ale tento krát som sa rozhodla maskovať, tak som si vzala šatku a zakryla si s ňou skoro polovicu tváre, vyzerala som ako dement  a takto som sa prechádzala pomedzi lavičky v parku, až som si nakoniec na jednu sadla.

Načúvala som či nezačujem zase nádherný hlas ale namiesto toho som počula iba vtáčikov a ľudí, ktorí sa rozprávali.

„Asi to vzdávam.“ Vo chvíli keď som to povedala sa neďaleko odo mňa zjavil Niall, ale nebol sám. Bola pri ňom nejaká blondína, ktorej som nevidela do tváre. Smerovali ku mne, pretože sa prechádzali.

Sklonila som hlavu a pozerala do zeme, tak aby si ma nevšimol. Keď okolo mňa prešli, cítila som azda milión motýlikov v brušku a srdce mi búchalo akoby som práve teraz zabehla míľový maratón.

Keď už boli na dostatočnú diaľku odo mňa, vzpriamila som hlavu a obzrela sa jeho smerom, všimla som si, že sa čírou náhodou stretli naše pohľady, čo znamenalo útek domov.

Postavila som sa a všímala si ako sa Niall od tej blondíny odtrhol a kráčal smerom ku mne, zľakla som sa, preto som natiahla nohy a utekala domov, pričom mi v kútiku oka snorila jedna malá slza.

Domov som prišla zadýchana až tak, že sa ma všetci zľakli.

„Prečo si taká zadýchaná?“ Pýtala sa ma ako prvá mama.

„Bežala som.“

„No to vidím, akoby ti išlo o život.“ Poznamenal ocko.

„Aj ja vás rada vidím.“ Odbočujem od témy a pokračujem v smere do chladničky.

„Sladké, sladké niečo sladké!“ Hovorím nervózne.

„Ak tým sladkým máte na mysli zeleninu, určite ju tam nájdete.“ Poznamenala Rosalli.

Beznádejne si sadnem na stoličku a buchnem hlavou o stôl.

„Toto vás poteší.“ Hovorí Rosalli a na stôl mi podáva kíbel zmrzliny.

„Zbožňujem ťa.“ Hovorím jej a vyberám si veľkú ližicu, vzápeti utekám do mojej izby a hádžem sa na posteľ, kde si vychutnávam zmrzlinu, ktorá ako cítim, ma pomaličky upokojuje.

Ležím v posteli s napoly zjedeným kíblom zmrzliny a olizujem si pery, ktoré ešte nestratili chuť po zmrzline. Cítim sa ako keby som bola na Kube a vedľa mňa tancovali polonahí striptéri, ten cukor mi asi nerobí dobre.